Vďačný utorok: Ježiš chce každého uzdraviť!

"Ustavične sa radujte. A pri všetkom vzdávajte vďaky."

(1Sol 5, 16-18)

Učím sa. Inšpirovaná knihou Tisíc darov sa učím vzdávať vďaky - za všetky, aj malé pozornosti, ktorých denne dostávam za plné priehrštie... Všimnúť si. Pomenovať dar. Poďakovať. Aby neprešli pomimo. Aby mali možnosť formovať radostného ducha. Aby som neostala nevďačná. Aby som sa viac usmievala, a viac radosti rozdávala aj tým, ktorých budem stretávať...

Preto počítam. Hľadám dary od Nebeského Ocka a každému priradím číslo. Viem, že dostávam tisíc darov každý deň, ale nie každý si všimnem, nie každý zapíšem. Už som si ich zapísala tisíc a chcem si ich všimnúť ešte viac.

Stále sa v správach objavujú informácie o škodách narobených nedávnymi povodňami. V mnohých obciach Slovenska, alebo aj iných krajín, voda ešte stále odmieta opadnúť a na obrazovkách vidíme nešťastie ľudí. Uvedomujem si, že to, čo vidíme v televízii je len zlomok skutočného nešťastia, ktoré postihlo mnohých. Malo by sa ma dotýkať. Mala by som cítiť súcit voči postihnutým... A predsa mám niekedy pocit, že moje srdce ostáva chladným.

My v Bratislave sme sa ani veľmi neobávali ničivých povodní, pretože hrádze sa zdali (a tiež ukázali) byť dostatočné. Vysokú vodu sme skôr vnímali ako raritu, na ktorú sa treba ísť pozrieť. Možno preto - že sa nás povodeň týkala a zároveň netýkala - nedokážeme dostatočne precítiť bolesť spolu s trpiacimi? Možno je tých správ z blízkych i ďalekých končín sveta jednoducho priveľa. Ľudské srdce už nedokáže všetky tragédie a bolesti niesť s rovnakou naliehavosťou, a tak postupne otupie... Alebo som jednoducho priveľmi sebecká.

Musím sa vedome rozhodnúť podať pomocnú ruku, ako viem. Keď neviem pomôcť priamo (pretože sú ďaleko), môžem pomáhať (aspoň?) modlitbou. Aj keď tá tieseň netryská automaticky z môjho srdca so všetkou naliehavosťou, môžem sa rozhodnúť a nezabudnúť. Odovzdávať utrpenie ľudí so všetkou naliehavosťou. A tiež s dôverou. Prosiť o prejavy Božej lásky pre týchto ľudí. Podľa Jeho vôle. Tak ako On chce - pretože tak je to najlepšie. Môžem stáť pred Pánom vo úprimnej ochote - "Ak chceš, pošli mňa."

"...  Viem, že nezabúdaš na týchto ľudí. Ďakujem Ti, že aj im posielaš pomocníkov, ktorí budú pre nich kanálom Tvojej lásky... Daruj im Pokoj. Ukáž im svoju Lásku a nežnosť. Postaraj sa o nich - tak ako Ty chceš. Pretože viem, že tak je to najlepšie. Tvoj plán je vždy najlepší. Možno nie bezbolestný, ale viem (verím), že každé utrpenie, ktoré dopustíš má zmysel. Práve skrze bolesť chceš ľuďom sprostredkovať niečo zvlášť cenné. Niečo, čo za všetku tú bolesť stojí... Možno chceš postihnutým ukázať Tvoju lásku cez záujem a pomoc iných. Možno aj cezo mňa. Daj mi prosím citlivé srdce, aby som počúvala Tvoj hlas a s radosťou a veľkou horlivosťou plnila Tvoje plány. Pretože len tak môžem prinášať veľa Tvojej Lásky na tento svet."

Teraz čítam knižku Eliasa Vellu o modlitbách za uzdravenie. A akurát včera som čítala o tom, ako by mala vyzerať modlitba za uzdravenie. Elias popisuje jej jednotlivé časti. Samotnej modlitbe predchádza príprava. Ale prvou časťou vlastnej modlitby je vďačnosť - Ďakujeme Pánovi za človeka, za ktorého sa modlíme a tiež za jeho problém. Aj apoštol Pavol káže Solúnčanom "Pri všetkom vzdávajte vďaky." 

Znie to paradoxne. Ako máme ďakovať za chorobu? Máme ďakovať za niečo, čo je zlé? Vôbec nie. Zlé je zlé, a s tým nemá Boh nič spoločné. Apoštol nám nekáže ďakovať ZA všetko, ale PRI všetkom - v každej situácii. Nebudeme ďakovať za hriech. Ale je potrebné ďakovať za hriešnika. A možno aj za následok hriechu. Za chorobu. Aj za nešťastie... Neviem, ešte to nemám celkom spracované. Ale súhlasím s pátrom Vellom, keď píše:

"Napr. neďakujeme mu za hriech, ktorého sa dopúšťame, ale ďakujeme mu v situácii, v ktorej sa hriechu dopúšťame, lebo v nej zakúšame Božie odpustenie. Niet na svete toho zla, ktoré by Boh nemohol využiť na to, aby nám ukázal, že nás miluje. Teda máme ďakovať Bohu za človeka, za ktorého sa ideme modliť, a takisto za problém, ktorý mu umožní stretnúť sa s Bohom dokonalejším spôsobom."
(Elias Vella, Ježiš, môj uzdravovateľ, s.49.)

A tak ďakujem aj za povodne. Aj keď sa mi to zdá až priveľmi ľahké a trochu pokrytecké, keďže mňa osobne sa bolesť a straty netýkajú. Ale viem/verím, že aj z takýchto prírodných pohrôm vzíde pre postihnutých veľké dobro - že to všetko nešťastie stojí za to. A prosím, aby sa prejavilo čím skôr a čím viac... Aby všetky nešťastia, ktoré postihujú ľudí na celom svete pritiahli čím viac lásky - ľudskej pomoci, súcitu, žičenia, ochoty, záujmu... aby tak mohlo prúdiť na tento svet čím viac pravej a čistej Božej Lásky.

Poslednou časťou modlitby za uzdravenie je podľa Eliasa Vellu prijatie. Výsledok našej modlitby nemusí byť taký, aký sme si predstavovali. Uzdravenie nemusí byť v prvom rade fyzické. Boh nám možno hneď nevezme tú vec, o ktorej si myslíme, že nás ťaží.  Choroba s ktorou niekto prišiel nemusí zmiznúť. Možno mu chce Boh prejaviť svoju lásku inak - lepšie.

S touto myšlienkou súvisí aj jedna rada, ktorú dáva páter Vella o stranu ďalej:

"Veľmi často používame pri modlitbe vetu: "... ak je to tvoja vôľa." Považujte to za samozrejmé, že je to zaručene Božia vôľa, aby bol človek uzdravený. Neexistujú prípady, ktoré by Boh chcel uzdraviť, a prípady, ktoré by Boh nechcel uzdraviť. Mali by sme sa vyhýbať fráze: "...ak je to tvoja vôľa" a mali by sme sa modliť presnejšie: "Uzdrav ho podľa tvojej vôle." Ježiš chce každého uzdraviť, ale možno nie tak, ako si to predstavujeme my. Môžeme sa modliť napr. za uzdravenie ženy, ktorá má rakovinu. Žena sa možno nevylieči z rakoviny, ale Boh ju zahrnie pokojom a odovzdanosťou, a tým ju uzdraví. Boh neuzdravuje podľa našich predstáv, ale podľa svojej vôle. No vždy odpovie na našu modlitbu, ak mu len nekladieme prekážky nedostatkom viery, pýchou, neodpustením, či niečím podobným."
(Elias Vella, Ježiš môj uzdravovateľ, s.50)

Aj tu vidíme, že aj keby sa nám zdalo, že naša modlitba nebola vypočutá, aj keby sa nám zdalo, že bolesť sa nijako nezmenšuje, vieme, že Boh má svoj vlastný plán, ako nám darovať viac lásky. A vždy mu môžeme byť vďační za situáciu v ktorej sa nachádzame. Aj keď by sa nám spočiatku nepáčila. Aj keď nás vyrušuje, alebo bolí... Vždy je to to najlepšie, čo sa nám mohlo stať.

Nie je to fatalizmus. Nie je to zatváranie očí pred ťažkosťami. Nie je to snaha nevidieť problémy. Problémy sú tu práve preto, aby sme ich videli. A aby sme urobili všetko, čo môžeme. Aby sme ich riešili / pomáhali riešiť. Máme sa znepokojovať a všetkými silami hľadať možnosti ako pomôcť/uľaviť trpiacemu. Ale pri tom všetkom môžeme/máme ďakovať za túto situáciu - ktorá je svojim spôsobom (ktorý možno ešte nechápeme) prameňom väčšej lásky.

Nevravím že sa mi to vždy darí. A už vôbec nevravím, že je to ľahké. Ale učím sa. Som vďačná za tieto myšlienky a modlím sa, aby som si na ne spomenula vždy vtedy, keď sa sama budem trápiť tým, či oným... alebo keď pocítim (či nepocítim?) súcit nad trápením iného.

Pretože, ako si to často hovoríme, vďačnosť je mostom, ktorým prúdi k človeku viac lásky, viac radosti, viac pokoja. Keď prejavíme vďačnosť, potom sa stane zázrak. Nevieme aký. Nevieme akým spôsobom Boh vyrieši našu ťažkosť. Ale vieme/verím, že vždy je za čo ďakovať.

Z mojich viac ako tisíc darov: 

1918. Som vďačná, za ľudí ochotných pomôcť a pričiniť sa o dobrú vec, aj keď sa ich nijako osobne nedotýka.
1919. Som vďačná za teplý kúpeľ.
1920. Ďakujem za vrabčeka, ktorý sa kŕmil u nás na balkóne, kým som vešala bielizeň. Vôbec sa nebál a priniesol mi veľa (malej) radosti.
1923. Som vďačná za syna, ktorý sa usilovne učil dejepis... a jeho snaha sa vyplatila.
1927. Vďaka za impulz, aby som skryla sušiacu sa bielizeň z balkóna. O pár sekúnd sa spustil obrovský lejak. Vďaka!
1928. Kapucínka sa pekne rozrastá. Môžem si dať každý deň lístok alebo dva a neubúda z nej. Aj kvietky sa už objavujú. Vďaka!
1930. Som vďačná za moju mamu...
1939. Som vďačná za slnečné počasie dnes.
1940. Ďakujem za ľudí, ktorí nás na ulici žiadajú po pomoc. Hoci im neviem priamo pomôcť, viem, že Boh má pre nich svoj zvláštny plán, ako ich naplniť láskou. Chcem byť súčasťou tohto plánu, preto prosím o "čisté uši", aby som vnímala Jeho vnuknutia a našla odvahu poslúchnuť.
1941. Na pošte som zažila jednu "nepríjemnú" pani. Chcem ďakovať aj za ňu. Aj za problémy, ktoré ju iste znervózňujú a preto jej neboli úsmev a milé správanie tak prirodzené. Ďakujem za to, že aj ju chce Pán naplniť svojou láskou - neviem ako, ale viem (verím), že mi ju poslal do cesty hádam aj preto, aby som jej aj ja vyprosila viac lásky a pokoja do jej života. Ďakujem za tú úlohu a prosím o pomoc, aby som ju dobre zvládla.  
1943. Ďakujem za knihu Eliasa Vellu a za slová, ktoré tak dobre vysvetľujú niektoré ťažké otázky (napr. či Boh chce zlé veci, choroby).
1944. Som vďačná, že bude v Bratislave budúci utorok (18. júna 2013) Večer milosrdenstva s komunitou Emanuel. Už sa teším.

Vďaka za milosť sýtiť najbližších dobrými vecami.

Ďakujem za náramok, ktorý som si uuzlíkovala...

Som vďačná za spomienky na Medžugorje,
ale najmä za prítomnosť Matky v mojom živote...

A ďakujem aj za všetky veci, ktoré som si nestihla zapísať. A možno ani všimnúť... ale viem, že ma čaká množstvo úžasných darov každý deň. Vďaka!

********

Ak chcete, pridajte sa k nám a môžete tiež počítať dary, ktoré každý deň dostávate... Život je šťastnejší, keď poznáme veci, za ktoré môžeme byť vďační.
Budem rada, ak sa podelíte aj s nami. Či už tu v komentároch, alebo v komunite na www.mojakomunita.sk. Môžete nás sledovať (a zapojiť sa svojimi komentármi) už aj na Facebooku, alebo na G+, kde som založila nové stránky. Zatiaľ sú v testovacej fáze, až čas ukáže, ako sa osvedčia.

Želám vám veľa radostných dní. A vďačnosť v srdci. Pretože kto je vďačný, je šťastný. 
Letitia.

Rubrika bola inšpirovaná knihou Tisíc darov
a stránkou jej autorky www.holyexperience.com.

Pozývam vás tiež k spoločnému ďakovaniu
na www.mojakomunita.sk