Letitia svetu: Vďačný utorok vo štvrtok: Modré darčeky

"Ustavične sa radujte. A pri všetkom vzdávajte vďaky."

(1Sol 5, 16-18)

Učím sa. Inšpirovaná knihou Tisíc darov sa učím vzdávať vďaky - za všetky, aj malé pozornosti, ktorých denne dostávam za plné priehrštie... Všimnúť si. Pomenovať dar. Poďakovať. Aby neprešli pomimo. Aby mali možnosť formovať radostného ducha. Aby som neostala nevďačná. Aby som sa viac usmievala, a viac radosti rozdávala aj tým, ktorých budem stretávať...

Preto počítam. Hľadám dary od Nebeského Ocka a každému priradím číslo. Viem, že dostávam tisíc darov každý deň, ale nie každý si všimnem, nie každý zapíšem. Už som si ich zapísala tisíc a chcem si ich všimnúť ešte viac.

1312. Vankúš s ovečkou. Dostala som ho kedysi na Vianoce.
Som vďačná za obraz Ježišovej ovečky, ktorou smiem byť.
Vďaka za to, že sa o mňa stále stará ako Dobrý Pastier.
A som vďačná aj za pochopenie mojej rodiny pre moje
ovečkové nadšenie. :)

Ospravedlňujem sa. Tento týždeň som sa s utorkom riadne opozdila. Dúfam, že mi to odpustíte.

Viete na čom som sa (okrem iného) zasekla? Na fotkách. Nevedela som, aké obrázky mám k dnešnému článku dať. Pravda, s textom som na tom nebola oveľa lepšie... Ale včera som si prečítala tému na dnešný deň. Ann Voscamp, autorka knihy Tisíc darov zverejňuje každý deň témy, aké dary si môžme zvlášť všímať. Prehľad tém na celý rok (v angličtine) je TU. O priebežný preklad sa snažíme TU.

Dnes (24.1.) sme mali hľadať modré dary. A tak som vzala fotoaparát a prešla som sa po byte. Pokúsila som sa zachytiť všetky modré veci, za ktoré som vďačná. Nie všetky vám ukážem - je ich naozaj veľa, ale priznám sa, že vďaka tejto téme som si uvedomila svoju vďačnosť za tak "obyčajné" a "samozrejmé" veci, ako WC papier, papierové vreckovky, smetný kôš, kuchynská doska na krájanie a nôž... periny a mnoho ďalšieho. Tie veci sú pre nás (aspoň pre mňa) tak samozrejmé, že si často ani neuvedomím, akým darom pre nás sú. Vďaka za všetky tieto bežné veci!

1312. Voda.
A môj modrý ovečkový pohár.

1312. Modrý košík na štipce.

1312. Zimné rukavice.

Každá z tých modrých vecí má svoju hĺbku. Má niečo za sebou. Som vďačná za mäkké teplé (modré) periny. Za rodinu. Za teplo domova. Za strechu nad hlavou a za všetkých mojich drahých, s ktorými sa môžme v tých perinách túliť.
Som vďačná za (modrý) košík na štipce. Aj za oblečenie, ktoré treba vyprať - lebo ho niekto nosil. Niekto, koho mám rada a o koho sa smiem s láskou starať. Som vďačná za teplú vodu, za automatickú práčku, ktorá nám ušetrí toľko práce... a za vôňu čistého prádla.
Ďakujem za synove (modré) lyžiarske rukavice - za jeho pobyt na lyžiarskom zájazde, za to, že sa naučil lyžovať, aj keď my s manželom nelyžujeme. Ďakujem, že bol zdravý a mohol ísť na lyžiarsky, že mu tam bolo dobre a prišiel domov spokojný a zdravý.
Ďakujem za to, že Pán pri ňom stále stojí. Vždy. Aj dnes, keď bojoval o známku z nemčiny. Vždy sa môžeme na Neho spoľahnúť.
Ďakujem za (modrý) smetný kôš, ktorý sa nám síce nechce vynášať, ale to množstvo odpadkov, ktoré sa postupne hromadí znamená, že máme dostatok. A ďakujem aj za tie veci, ktoré v koši nekončia - za to, že môžeme zbierať druhotné suroviny ako papier, sklo, plasty. Že mnohé z nich vieme a chceme využiť na niečo nové užitočné a tvorivé...
Ďakujem za (modrú) kuchynskú dosku, za nôž (s modrou rúčkou), za chňapky, ktoré mi visia nad šporákom. Vďaka za celú kuchyňu, ktorú máme vymaľovanú na modro. Všetko to tvorí teplo domova a všetko to svedčí o rodine, ktorej môžem chystať jedlo (a ktorá niekedy nachystá jedlo mne). Tiež som vďačná, že máme dosť prostriedkov, z ktorých jedlo pripravovať. A modlím sa za tých, ktorí nemajú... Chcem im nejako pomôcť. Hľadám... verím, že čoskoro nájdem. Aspoň jednu cestu ako pomôcť aspoň jednému hladnému... Hladnému po jedle, alebo aj po ľudskom dotyku, po slove, po pozornosti, záujme, vzťahu.

Stretávam v (Modrom) kostole jedného žobráka. Spáva pod kríkom - aj teraz v zime. Nemá kde inde. Ale je vďačný za slovo, za prejavený záujem, za radu, aj keď ju nevyužije. A tak rád sa podelí o svoj život - túži sa posťažovať, ale aj pochváliť, potrebuje - tak ako každý - záujem druhého človeka.
Som vďačná za neho - za Dávida, tak sa volá. A za susedy z ulice, s ktorými sa niekedy stretávam. Keď pomaly kráčame smerom domov a ony sa so mnou delia o svoj život. Nemajú už s kým hovoriť, každá býva sama, rovesníkov už pochovali, takisto manžela a niektoré deti.
A vždy, keď sa s nimi pristavím na kus reči, alebo im pomôžem prejsť cez zasnežený chodník - myslím si, že pomáham ja im. Aj sú vďačné - mne i Bohu, ktorý to zariadil tak, že sme sa stretli. Ale keď odchádzam, viem, že to ony pre mňa boli požehnaním. Stres dňa je odplavený vlnou lásky a vďačnosti. A na tvári, rovnako ako v duši, sa usídlil vďačný a pokojný úsmev.
Posielam vďaky do neba za tieto požehnané ženy. A za to, že sa môžeme takto navzájom požehnávať. Vďaka!

1312. Zvyšok modrej sviečky, čo sme si priniesli v lete z Lurd.

1312. Modlitebný kútik.
Svietnik, čo sme maľovali so synom,
keď mal možno tri roky.
A dečka, ktorú pre mňa paličkovala kamarátka
ako svadobný darček.
Aj modrý plášť našej nebeskej Matky Márie.
Vďaka za všetko toto požehnanie.

Modrá obloha na betleheme po babičke.
Vyrezával ho jej brat, maľbu obnovila po rokoch
(ale ešte vždy pred mojim narodením) moja mama.

Na záver teda dnes poďakujem za tú - spočiatku zdanlivo obyčajnú výzvu - "Aké tri modré darčeky ste dostali?" A ďakujem za všetky tie veci, za ktoré smiem byť vďačná a ktoré som si vďaka nej uvedomila. (Všetky spolu som si ich zapísala pod číslom 1312.)

Skúsite sa aj vy obzrieť okolo seba? Za ktoré modré veci môžete byť vďační? Podelíte sa s nami?
Alebo sa možno budete chcieť poďakovať svojmu Darcovi len v tichosti, vo svojej komôrke, vo svojom srdci.