Mravčia filozofia

Už od detstva si pamätám, ako sa moji rodičia vždy trápili s mravcami, ktoré sa vždy znova usídlili v múre na balkóne. A tak bežnou súčasťou opaľovania na balkóne bolo pre mňa pozorovanie mravcov a ich zvykov. Bola som schopná dlhé hodiny sledovať, ako sa mravce zbiehajú na objedenú melónovú šupku, alebo ako si nosia omrvinky z môjho olovrantu do svojho príbytku.

Neviem prečo sa im u nás tak zapáčilo, ale aj keď sa jednej rodiny zbavíme, za pár rokov sa nám na balkón nasťahuje nová mravčia kolónia, na ktorú predchádzajúci trik neplatí. A tak som sa postupne naučila s nimi žiť. Pokiaľ sa netlačia do bytu, a pokiaľ nimi chované vošky nezdecimujú úplne moje kvety, ani by mi spoločenstvo s ďalším živočíšnym druhom nevadilo.

Chcela by som sa však podeliť so svojimi postrehmi ohľadom mravčieho správania:

Taký mravček, keď uvidí moju nohu, vydá sa na prieskum. Čo ak vedie k zaujímavému zdroju potravy? Alebo dokonca ide o potenciálne nebezpečenstvo pre kolóniu? Skrátka má v génoch nutkanie preskúmať všetko na čo narazí. A tak nepozorovaný cupitá hore papučou, vlezie pod nohavicu a prediera sa ďalej a ďalej. Po čase začne byť nohavica tesná. Mravec šípi nebezpečenstvo. A tak začne hrýzť. Ak má zásobu kyseliny mravčej, tak aj štípať.
Nemôžem si ho nevšimnúť. Neodletí sám ako komár, nestačí sa ohnať, alebo zadupať nohou. Mravček bude tvrdohlavo visieť na svojich hryzadlách a ako len vie, dá mi o sebe vedieť. Nebojí sa, že ho rozmliaždim medzi prstami - nejde mu o život, či blaho jednotlivca. Jemu ide len o celú kolóniu. Vysiela mi signál: "Nepribližuj sa k nášmu mravenisku! Svoje potomstvo budeme brániť tak bolestivo, ako len vieme."

Ak by som ho stretla vo voľnej prírode, povedzme niekde v lese, naozaj by som sa asi onomu mravenisku vyhla širokým oblúkom. Len by som z diaľky pozorovala ten usilovný a neuveriteľne zorganizovaný pohyb jeho obyvateľov.
Ale čo ak sa mravce ubytovali u mňa doma? Potom má jeho "hrozba" presne opačný účinok. "Tie mravce musia z môjho domu preč!"  A ja hľadám nejaký účinný prostriedok...


Napadá mi: Nesprávame sa aj my ľudia často podobne? Niekedy sa snažíme púšťať hrôzu v zúfalej snahe ubrániť si právo na to svoje. A výsledok je často opačný. Namiesto aby nám ľudia vyšli v ústrety, pokúšajú sa nás zbaviť. Namiesto aby nám ochotne prepustili to, o čo s takou vervou bojujeme, budú nám nazlostení stavať prekážky. Možno niekoho zastrašíme, ale iných bojovou hrozbou len nazlostíme a tak si urobíme nepriateľov aj z potenciálneho spojenca.
Nebolo by lepšie v mieri sa podeliť o svoj priestor, o svoje túžby a sny? Nie vyhrážať sa, ale prosiť a ďakovať. 



Každý má právo na život. Aj tie mravce. A pokiaľ mi dajú pokoj, znesiem ich kľudne aj na svojom balkóne...