piatok 12. augusta 2011

Jednota srdca

Pri čítaní knihy Hany Pinknerovej Asi budem lietať som si pri jednej z kapitol spomenula, ako sme aj my kedysi "za mlada" špekulovali o tom, aký by mal byť náš životný partner. Vášnivá diskusia sa rozvinula okolo otázky miešaných manželstiev.

"Čo ak sa zaľúbim do nekresťana? Alebo to bude síce kresťan, ale nie katolík? Bol by to problém? Môže byť potom naše manželstvo šťastné? Smiem si vziať inoverca, alebo je to zásadne proti Božej vôli?" To boli otázky, ktoré sme v ten večer potrebovali vyriešiť.

"Prečo by som si nemohla vziať nekresťana? Zato ešte môže byť dobrý človek a milujúci manžel! Predsa nie je horší len preto, že (ešte) nespoznal Krista," hovorili niektoré.
"Jasné! A možno ho práve ty privedieš k viere..." 

Iné z nás mali opačný názor: "To nemôžeš vedieť. Skôr naopak - je pravdepodobnejšie, že on teba stiahne dolu, ako by si ty jeho vytiahla k sebe." A ako príklad nasledovala predstava kresťanky "na stoličke", ktorá sa pokúša vytiahnuť aj svojho neveriaceho muža k sebe hore. "To skôr on teba stiahne a postupne prestaneš praktizovať svoju vieru!"

Do myšlienok sa mi vkradla neodbytná predstava. Videla som seba, ako stojím na stoličke, a môj muž kdesi "o poschodie nižšie". Priznám sa, vôbec sa mi tá predstava nepáčila.
Nevedela som, čo by bolo horšie: Či to, že ma stiahne dolu, alebo že tam ostanem stáť sama bez neho. V prvom prípade by som prišla o vzťah, ktorý som pokladala a stále pokladám za najdôležitejší v mojom živote - vzťah k Bohu. Ale ani predstava, že som v manželstve so svojou vierou sama a môj muž ju so mnou nezdieľa sa mi nijako nepozdávala.

Manželstvo je predsa jednota - jednota tela a duše. Sú veci, ktoré prežívam inak ako môj muž. Ale to najvnútornejšie, to čo je centrom môjho ja, musíme vedieť spolu zdieľať. Akoby som mohla tvoriť jednotu s niekým, kto nedokáže mať rád toho, ktorého nadovšetko milujem? Ako by som mohla byť zjednotená s niekým, kto považuje to, čo je pre mňa najdôležitejšie za pomýlený svetonázor?
A keby aj bol kresťan nekatolík - ako by sme mohli tvoriť jedno telo a jednu dušu ak by on považoval za modloslužbu a nevernosť to, čo je pre mňa "prameňom života"?

A žeby možno neskôr prijal tú istú vieru ako ja? Možno. Ale nie je dobré chcieť niekoho meniť. A už vôbec nie vstupovať s týmto úmyslom do manželstva.
Ktosi múdry povedal: "Ženy často vstupujú do manželstva s predstavou, že sa ich muž zmení. Muži zase s nádejou, že sa ich žena nezmení. Obaja sú potom sklamaní..."



Ak ma pamäť neklame, vtedy sme s kamarátkami k spoločnému záveru neprišli. Ale mne bolo hneď jasné, že manželskú jednotu môžem zažiť len s tým, ktorý bude mať rovnakú vieru ako ja.

A ďakujem Bohu za neho.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Ďakujem za vaše milé slová. A želám radostný deň!