Čo som dnes pekného zažila - MHD

23.6.2011
Dnes som trochu meškala, takže sme sa museli veľmi ponáhľať, aby Ono prišiel včas na krúžok. Keď sme už od križovatky uvideli autobus pristávať na zastávke, bolo mi jasné, že si ho nemôžme nechať ujsť. A tak sme sa dali do behu - aj keď pravdepodobnosť, že ho stihneme bola vskutku mizivá.

V behu som stále upierala pohľad na autobus a jeho šoféra. Po nastúpení posledného cestujúceho sa dvere hneď nezatvorili. Nádej ožila: "Žeby nás predsa počkal?" (boli sme ešte stále dosť ďaleko)  - Autobus chvíľu čakal... potom zatvoril dvere a pohol sa.

Už-už som si chcela pomyslieť niečo o zlomyseľnosti a o šoféroch, ktorí ťa nechajú bežať a potom zatvoria dvere tesne pred nosom. Spomalila som a pohľadom sa lúčila s autobusom, ktorý sa približoval ku mne, minul ma... a zastavil. Otvoril dvere a čakal. Prekvapene sme sa s Onom pozreli na seba, potom na autobus a rýchlo sme nastúpili. Gestom sme poďakovali milému šoférovi, ktorý nám prišiel s autobusom naproti. Celou cestou sme mali úsmev na tvári.

Ďakujeme!  :)