Darčeky pre učiteľky.

Ono bol dnes poslednýkrát v škole. Presnejšie posledný krát na základnej škole, na rok už pôjde na osemročné gymnázium. Pýtala som sa ho, čo chce rozdávať na pamiatku a on trval na tom, že Fidorky.

Nuž, keď Fidorky tak dobre, ale aspoň pre učiteľky k nim niečo pripravím. Rozhodla som sa, že na ne ušijem vrecúška. Také jednoduché, zaťahovacie. A tak som svoj nápad predniesla synovi. Súhlasil, ale len s podmienkou, že budú pre všetky učiteľky na škole a že ani nevie, koľko ich je. Na internete som napočítala dvanásť. To sa dá, povedala som si a pustila som sa do šitia... nakoniec sme sa dohodli na siedmich vreckách, len pre učiteľky, ktoré ho priamo učili, plus dve pre animátorky z františkánskeho stretka. Bola som rada, že ich nemusím šiť 12, pretože som zistila, že je s tým predsa len trochu viac práce, ako som si pôvodne predstavovala.

A tu sú výsledky mojej práce:

Dve vrecká pre animátorky

Ďalšie pre učiteľky

A ešte jedno "bonusové". 

Najskôr som si myslela, že budem všetky vrecká háčkovať. Ale po prvom som pochopila, že dvanásť ich uháčkovať nestihnem. Ale hoci ho najprv Ono podrobil kritike, neskôr vyhlásil, že je najkrajší a dal ho pani riaditeľke. :)

Maľujeme

Ako som spomínala minule, nie je biela ako biela. A tak sme sa nasledujúcu sobotu pustili do práce znova. Tentoraz poriadne - musíme vymaľovať obe steny celé.

25. 6. 2011
tentoraz sme museli ochrániť všetko, čo nemalo byť namaľované. Vedľajšie steny, strop, dvere, obkladačky...
Takmer všetko polepil Ono. Dá sa povedať, že úplne všetko, rodičom nechal naozaj len také odrobinky, rozhodne nás nepustil na rebrík. 

Našiel si zaujímavý odkladací priestor. 

 Spolupráca

Všetko je polepené naozaj dôkladne

A začíname maľovať.
Jeden z mojich drôtovaných háčikov sa uplatnil aj tu. :)

 Maľujeme...

 a maľujeme...

 a maľujeme.

A je vymalované. 

Kachličky už sú na stene

Naša kuchyňa v chalúpke by sa mala čoskoro dočkať definitívnej podoby. Obkladačky sú už namaľované aj vypálené, dokonca sú už aj nalepené na stene. Minulý víkend sme maľovali a v sobotu príde stolár namontovať kuchynský nábytok.

Prinášam niekoľko záberov z budovania:

28. 5. 2011

Najprv som si skúšala na zemi, ako to asi bude vyzerať...

Definitívna podoba

31. 5. 2011

Už sa pečú...

Urobila som jednu chybu. Kachličky som maľovala v chalúpke. Ale tam nemáme pec, rúru, ani inú možnosť ako ich vypáliť, preto som musela namaľované obkladačky preniesť domov na vypálenie. Farba bola už zaschnutá, takže by sa nemalo nič stať. Každú som obalila novinami a vložila do krabice. Až doma pri vybaľovaní prišlo sklamanie. Keďže som pred maľovaním každú obkladačku umývala (je to potrebné kvôli odmasteniu) a potom som ich nechala rozložené na zemi, ostala ešte vlhkosť vovnútri v obkladačkách. Ako som ich poukladala do krabice, voda vsiakla do novín a od nej zmäkla farba. Takže niektoré kúsky obrázkov odskakovali. Musela som ich zlúpnuť a opraviť. Alebo namaľovať nové. 

 11. 6. 2011

Už sú na stene

nalepené

a zašpárované.

19. 6. 2011

Maľujeme - prvý pokus

Ale zistili sme, že nie je biela, ako biela. Dokonca ani keď kúpime tú istú značku. A tak sme museli vymaľovať ešte raz a poriadne - presne od rohu k rohu. Tentoraz sme si k tomu zaobstarali aj zakrývacie pomôcky - maliarsku pásku a igelity. A veruže sa oplatilo. Hneď bolo maľovanie príjemnejšie, keď sme nemuseli dávať pozor, aby sme nezamaľovali čo nechceme.

Zelený štvrtok - pečené jahňa

21.4.2011

K našim rodinným tradíciám patrí aj pečené jahňa na Zelený štvrtok. Je to jedna z našich najväčších rodinných hostín hneď po Vianociach.
Inšpirovala ma kamarátka, keď krátko po svadbe zvolala všetkých priateľov na "veľkonočnú hostinu". Síce už nezohnala jahňacie, a jej hovädzina stále nechcela zmäknúť... ale posedenie to bolo veľmi príjemné. Rozhodla som sa, že chcem veľkonočné sviatky oslavovať tiež aj takýmto spôsobom.
A keď sa mi navyše dostal do rúk popis, ako má podľa starozákonných pravidiel vyzerať stôl pri oslave Paschy, bola podoba našej veľkonočnej večere spečatená.

A viete, že príprava takého jahňaťa môže byť celkom jednoduchá? Aspoň pokiaľ nemusíte dodržiavať kóšer varenie.
Ja to robím takto:

Základ jednoduchosti je Črevko na pečenie. Je to vlastne priehľadná fólia zatavená do tunela. Na jednej strane tunel zaviažem priloženým drôtikom, potom naplním a zaviažem na druhom konci. Potom len vložím do rúry, nastavím teplotu a čas a na konci zase vytiahnem hotové upečené. Neostanú žiadne pripečené a mastné hrnce, ktoré by bolo treba namáhavo čistiť.

A teraz samotný recept:
Črievko na pečenie z jednej strany zaviažeme. Vložíme očistenú zeleninu (mrkva, petržlen koreňový aj zelený, celer, kel, špenát, rukola... čokoľvek podľa chuti. Nám sa osvedčili "horké zeleniny", jednak nám to pripomína židovskú tradíciu, jednak výborne zaviažu mastnotu jahňacieho mäsa). Na vrch položíme nasolené mäso. (Ak by sme dali najprv mäso a zeleninu navrch, jemné zeleniny by sa priveľmi vysušili a zhnedli, kým sa mäso upečie. Je lepšie keď bude zelenina neskôr ponorená vo výpeku. Na jahňacie mäso nepoužívam nijaké koreniny. Len soľ, ktorou ho poriadne nasolím deň vopred.) Prilejeme cca 1 dcl vody a zaviažeme črevko na druhom konci. Nezabudneme z vrchnej strany črievko ponastrihovať, aby mala kadiaľ unikať prebytočná para. Vložíme do rúry a pečieme.
Ku koncu môžeme vrecko otvoriť, aby mäso chytilo tmavšiu kôrku, ale nie je to nutné. (Pozor aby vám pri tom nevytiekla šťava.)

A ako má vyzerať "správne" prestretý stôl - seder?

Na stole by nemali chýbať:
- Nekvasené chleby prikryté šatkou - My používame ako prílohu lokše. Skúšali sme aj arabské nekvasené chleby, ale lokše sa nám osvedčili viac. Výborne sa hodia k mäsu, sú slovenské a všetkým nám chutia. A myslím, že symbol nekvasených chlebov spĺňajú veľmi dobre.
- Upečené baranie (jahňacie) mäso.
- Hustá omáčka (orechy, oriešky, med, víno, figy, gaštany) na pamiatku malty používanej na faraónove stavby - Skutočnú omáčku nechystám, ale zvykla som si na stôl položiť pohárik medu a misku orechov. Pre nás môže symbolizovať "lepidlo" pokušenia, ktoré nás chce držať v otroctve hriechu.
- Zeler a šalát - horké zeleniny, ktoré majú pripomínať trpké otroctvo.
- Na tvrdo uvarené vajce - symbol večnosti a života.

Záhradka na dvore

Minule som písala o tom, kde sme sa ako deti hrávali. Keď sme trochu podrástli, už sme sa nehrávali, ale s dievčatami sme sa prechádzali, rozprávali a ohovárali chalanov. ;) Stačilo nám občas zájsť na zmrzlinu. Kopček za korunu, citrónovú sme mohli dostať aj za 50 halierov. Niekedy sa stalo, že jedna z nás nemala ani tú korunu, ale cestou sme našli päťdesiatnik na chodníku, tak aspoň na tú citrónovú bolo.
Inokedy sme sa rozprávali sediac na lavičke, častejšie na zábradlí, alebo sme ňúrali kde by sa čo dalo...

A tak sme našli jeden zanedbaný kúsok zeme na dvore za garážami. Rástla tam vysoká burina, medzi ktorou bolo množstvo odpadkov, čo vyhádzali niektorí susedia z okna (možno si mysleli, že kŕmia mačky). Bolo tam všeličo, ale najviac mi utkvela v pamäti obrovská bravčová kosť, nad ktorou sme boli všetky patrične pohoršené. Vychované na príbehoch o Timurovskej družine a ochranársky ladenej Pionierskej lastovičke sme sa s tým rozhodli niečo urobiť!

Burinu vytrháme, a urobíme si tam krásnu záhradku pre všetkých! A tak sme sa pustili do práce. Vytrhali sme všetku burinu. Potom sme vyzbierali odpadky, ktorých sme pod ňou našli neúrekom. Jedna z nás našla opustený dvor s vysadenými kvetmi - odtiaľ sme vykopali tie, ktoré sa nám páčili, a zasadili sme ich v našej záhradke. Polievať budeme hadicou, ktorá bývala v drevenej búdke. Mala slúžiť na všeobecné dobro obyvateľov domu. Najčastejšie som ňou videla niekoho umývať auto.
Ale čo urobiť, aby nám tam zase susedia z vedľajšieho domu nenahádzali odpadky?

Nápad na seba nenechal dlho čakať. Žili sme v období rôznych tabuliek zákazov a príkazov. A tak sme celkom prirodzene aj náš problém riešili podobným nápisom. U kamarátky v dome práve maľovali, tak sme vzali nejakú plechovku a zašli sme si k nim odliať trochu farby. Ja som prispela štetcami, ktoré mali normálne slúžiť na výtvarnú a nápadom. Len som tak trochu neustriehla kamarátky pravopis a tak sa na stene vedľajšej garáže dodnes skvie nápis:

Boli sme s maľovaním v najlepšom, keď sa z okna ozval hlas rozčúlenej susedky z prízemia. Zavolala nás na chodbu, kde začala najprv zisťovať o čo sa to pre všetko na svete snažíme. S úprimným nadšením som jej vysvetlila náš plán. Pridala som aj patričné rozhorčenie nad nehoráznosťou niektorých obyvateľov vedľajšieho domu, ktorí tam hádžu strašné odpadky a že teda bolo nutné napísať na múr upozornenie.
Že ten "bezprízorný" múr susediaci so záhradkou patrí k ich garáži nám vôbec nenapadlo.
Zdá sa, že som ju presvedčila. Možno aj nakazila svojím nadšením, pretože nás vyprevadila s tým, že sa pokúsi muža upokojiť...

A hoci sme záhradku zakladali s detskou naivitou a nestálosťou, neskončilo to fiaskom. Iste, po časte už sme nemali čas a chuť polievať, plieť, čistiť a starať sa o tento kúsok zeme. Ale naša záhradka nespustla. Starala sa o ňu práve spomínaná suseda a mňa dodnes teší, že namiesto buriny a smetia tam rastú pekné kvety.

Aj keď v poslednom čase... Ale to už je iný príbeh, ktorý patrí do inej rubriky.

Ihriská a dvory

Zo starého albumu

Keď som bola malá, chodievala som von - na ihrisko, ktoré sme mali priamo pred domom. Bývalo tam vždy veľa detí, naše ihrisko bolo vychýrené - chodili sem dokonca aj deti z Dunajskej. A to je čo povedať, pretože na Dunajskej bolo tiež vychýrené ihrisko - aj dopravné s križovatkami, značkami a semaformi (neviem, či niekedy aj svietili). A tiež mali raketu (druh preliezky).
U nás sme mali kocky, rebrík (preliezky), veľké hojdačky pre malých (s ohrádkou) aj veľkých, prevažovačky (kvargle), obrovskú šmykľavku, samozrejme pieskovisko a občas nám zavesili aj "štrangle". To bola taká vysokánska tyč, na ktorú sa dali zavesiť štyri dlhé špagátové sedačky. Decká sa na ne zavesili a potom sa mohli točiť ako na kolotoči. Bola to úžasne adrenalínová záležitosť. Keď sme sa dobre roztočili, leteli sme vysoko, vysoko... Ale bolo treba držať sa nohami strednej tyče. Niektoré deti sa pustili a nechali sa hojdať popri tyči. Ale vždy som sa bála, že to niekoho (ešte horšie mňa) o ňu tresne. 

V rohu ihriska bol malý domček pre "dozorkyňu". Ten názov znie strašne, ale oficiálny názov znel asi práve tak - bola to teta, ktorá mala dozor nad poriadkom na ihrisku. Aj vďaka nim sa asi rodičia nemuseli báť pustiť deti von samé. Ale občas sme z nej mali naozaj pocit ako z bachara. Vždy sme striehli ktorá "dozorkyňa" má dnes službu. Pretože ako vždy, jedna bola "dobrá", druhá nepríjemná. Tá nadávala "dobrým deťom", ale o výtržníkov, čo nám niekedy robili zle, sa nestarala.

Neskôr sa do domčeka "nasťahovali" dvaja starší manželia. Boli veľmi milí. Už sme ich nevolali "teta dozorkyňa" a "ujo dozorca", hoci sa ich zamestnanie asi naozaj oficiálne volalo takto. Ujo si vždy vedel urobiť poriadok, výtržníkov naháňal hoci aj s metou. Najskôr ho provokovali, neskôr sa stiahli a už nám dali pokoj.
Pri nich bol na ihrisku vždy poriadok. Každé ráno aj večer dôkladne všetko pozametali, ale nikomu nenadávali, že sa dostalo trochu piesku von z ohradeného pieskoviska. Ráno piesok pokropili, aby sa z neho dalo dobre stavať. Zavesili hojdačky... ale hlavne, boli vždy a ku každému milí. K sebe navzájom, k mamičkám aj k deťom. 
Často sa s nami rozprávali a prekárali. Ujo dobre nepočul, občas nahluchlosť trochu zahral a tak vznikali často smiešne situácie, keď "nie a nie pochopiť", čo chce dietko vlastne povedať.
Keď sme vysmädli, často sa pri domčeku vytvoril dlhý rad detí, čo stáli na pohárik vodičky. Vždy nás ochotne napájali. Všetkých nás poznali po mene a nikdy nešetrili milým slovom. Aj keď som už bola veľká, vždy keď som sa vracala zo školy, už zďaleka ma zdravili svojim veselým "Ahoj, Evulenka!" a mne bolo hneď ľahšie na duši, hoci aj by som mala za sebou ťažký a nepríjemný deň.

Vedľa ihriska bol park - skôr trávnatá plocha s pár stromami a kríkmi. Keď nás omrzeli hojdačky a prelizky, šli sme sa zabávať na trávu. Hrali sme guľky (už ani neviem aké sú pravidlá, čo je mi ľúto), alebo sme si v kríkoch urobili domček (cudzie tety nás vždy odháňali, že polámeme kríčky), či sme sa pokúšali vyšplhať na čerešňu (ovocie bolo vždy objedené skôr ako malo šancu chytiť červenú farbu).
Niekedy sme si kreslili kriedou na chodník. Alebo keď nebola krieda, našli sme niekde úlomok z tehly (staré tehly boli akési sypkejšie, s tými sa kreslilo rovnako dobre, ako s kriedami. Akurát mala potom škôlka (na skákanie) namiesto bielej farby tehlovú červenú. Ale neskôr naliali na chodníky nový asfalt - taký viac smolový s drobnými kamienkami. Na to sa už nedalo dobre maľovať kriedou. Preto sme chodievali kresliť na chodník pred domom, kde bol ešte starý drsný asfalt. No nikdy sme tam nemohli byť dlho. Čo ako sme sa snažili byť potichu, vždy nás teta z prízemia vyhnala, že robíme hluk.

Občas sa stalo, že nás viac ako zábavky na ulici lákalo preskúmať niečí dvor. A tam sme sa vybrali (potichu ako myšky, aby nás domovník nevyhnal) na dvor. Na dvore bol prašiak (konštrukcia, ktorá mala slúžiť, a aj slúžila na prášenie kobercov) a šikmina (kus múru pri dome, ktorý sa dvíhal asi v 45° uhle nad schodmi do krytu). Prašiak bol najlepšou preliezkou, dokonca aj s hojdačkou a ten šikmý kúsok múru najlepšou šmykľavkou. Samozrejme len dovtedy, kým nás niekto zo susedov nevyhnal von na ulicu.

 Torzo prašiaka ešte existuje

Potom sme šli okúňať pre zmenu fontánu Marína...

Veľký piatok

22. 4. 2011

Veľkonočné sviatky sme chceli prežiť v Novej Bani. Na Veľký piatok sme priviezli nejaké veci - hlavne posteľ pre Alu. A potom, aby sme si tento deň náležite pripomenuli, navštívili sme tunajšiu Kalváriu.

 Výhľad na mesto

 Kostolík 

Trochu nás vystrašil lesný strážca

A pri tej príležitosti sme hneď pohľadali našu prvú Novobanskú kešku.

Naša chalúpka - Boží dar.

Pokračujeme v spomienkových príspevkoch.


1. 4. 2011

Dlho sme túžili po chalúpke. Aspoň niečo maličké by to chcelo, kde by sme mohli prespať, kde by sme si mohli vytvoriť zázemie niekde v slovenskej prírode. Bratislava nás už akosi ubíjala. Potrebovali sme z nej vypadnúť. A nie len na výlety odviezť sa autom kamsi za humná, ale zložiť kotvu. Mať kdesi v prírode svoje miesto, kde by sme boli doma - svoje Zelené údolie. Vypadnúť v piatok, či na začiatku prázdnin a žiť s novým dychom v lone božej prírody.
Dlho sme hľadali. Niečoho sme sa museli vzdať, inde nás predbehli druhí kupci. Niekedy mi to bolo ľúto, keď sa zdalo, že už-už by sme svoju chalúpku mohli mať, ale zase to nevyšlo. No viem, že je tu niekto nad nami. Niekto, kto nás miluje a záleží mu na nás. A tak som aj túto našu túžbu zverila do Jeho rúk. Pridala som aj môj obľúbený žalm 23: "Pán je môj pastier, nič mi nechýba: pasie ma na zelených pasienkoch. Vodí ma k tichým vodám, dušu mi osviežuje..."

Dlho sme hľadali. Ale nakoniec sa na nás usmialo šťastie. Čakala na nás naozaj prekrásna chalúpka v srdci Slovenska. Obklopená horami, hoľami, už len spiežovce oviec chýbajú. Chalúpka ako z rozprávky, akoby ju postavili pre deduška Večerníčka.

A že je nám tu naozaj dobre, dokazujú aj tieto fotografie z hneď prvého víkendu, ktorý sme tu strávili.

Keď sme sa boli poďakovať za tento dar, v kostole sa spieval žalm 23: "Pán je môj pastier, nič i nechýba: pasie ma na zelených pasienkoch. Vodí ma k tichým vodám, dušu mi osviežuje. ... Prestieraš mi stôl pred očami mojich protivníkov. Leješ mi olej na hlavu, kalich mi napĺňaš až po okraj..."

Ďakujeme!

Pomáhame ropuchám

Ako som sa prehŕňala fotkami, našla som aj nejaké staršie. Bolo by škoda všetko to krásne, čo sme spolu prežívali zabudnúť, tak som sa rozhodla vložiť sem aj niekoľko záznamov staršieho dáta. Začnime teda na jar.

26. 3. 2011

Koncom marca sa v Onovej škole objavil oznam, že už čoskoro budú migrovať ropuchy na Železnej studienke a preto sa bude organizovať stavba zábran, pretože už zahynulo mnoho žiab na ceste medzi žabím zimoviskom v lese a jazerami, v ktorých sa ropuchy rozmnožujú. Ochranári sa teda rozhodli pomáhať ropuchám bezpečne sa dostať cez cestu.

Najprv treba postaviť zábrany, aby žaby neskákali bezhlavo pod kolesá aut. Stavanie zábran sme nestihli, ale už nasledujúci piatok sa začali ropuchy prebúdzať a v sobotu ráno sme sa vybrali aj s niekoľkými ďalšími dobrovoľníkmi na "lov".

Vyzbrojení plastovými vedierkami a radami od profesionála, čo celú akciu organizuje, sme začali prehľadávať okolie zábran. Nebolo to také ľahké, ako sme si mysleli. Žabky boli maskované pod listami a tvárili sa nenápadne. Často sa stalo, že traja hľadači prešli a až ten posledný našiel ešte nejakú zabudnutú ropuchu. Musím priznať, že náš Ono hľadal naozaj poctivo, často si vyberal miesto vzadu a hľadal práve tie zabudnuté.
A naozaj sa mu darilo. Záležalo mu na tom, aby žiadna žabka neostala bez pomoci.