Von z mesta...

Na výlety sme nechodievali nijako ďaleko. Ak bolo pekné počasie (a keď sme už mali auto), vybrali sme sa v sobotu, alebo v nedeľu poobede na Železnú Studienku. Tu sme sa prechádzali okolo jazera, pozorovali vtáčiky a chrobáčiky, niekedy sme si rozložili deku na lúke pod Snežienkou a hrali sme sa na slniečku. Často sme sa stretli so známymi alebo s rodinou. Potom sme sa hrávali spoločne. S loptou na škôlku, na mačku a myš, vybíjanú, či celkom inú, možno práve vymyslenú hru. Alebo sme lozili po blízkej skale, pamätám si, ako som raz vyliezla "strašne vysoko" (asi 2 metre) a nevedela som potom zliezť dolu. Trhali sme kvety a vili venčeky z púpavy, obdivovali lienku alebo pavúka súkajúceho pavučinu. A keď som sa musela učiť noty na hudobnú, vzala som si so sebou tabuľku s kriedami a trénovala. Nakreslila som si na tabuľku notovú osnovu a hodila kúsok vaty. Kde sa prichytil, tú notu som musela prečítať. O chvíľu už mi to nepripadalo vôbec ťažké, len nudné.

V zime sme pravdaže nesedeli na deke. Ak konečne napadol sneh, vzali sme lyže a opatrne som sa spúšťala na niektorom zasneženom svahu. Alebo ak bol ľad na jazerách dosť pevný, učila som sa korčuľovať. To bývalo najmä počas zimných prázdnin - po Vianociach. Moja mama stála opodiaľ so zásobou saloniek a vždy keď som "vyhladla" a spustila sa po svahu k nej, dala mi trochu energie vo forme čokolády. V tej zime bola čokoláda tuhá a chrumkavá. Mňam! :)

Keď bolo času menej, vybrali sme sa poobede len na malú prechádzku popri Dunaji. Ale o tom som už písala.
 
Asi dvakrát do roka sme sa vybrali von na chatu. Môj strýko mal možnosť vybaviť nám víkend v ich podnikovej chate na Zochovej, alebo v Opatovej doline. Tam sme sa vždy stretli s bratrancom a sesternicou a s krstnými rodičmi. Vždy som sa na chatu veľmi tešila. Ale netešila som sa na cestu. Hoci na Zochovú je to z Bratislavy na skok, ako dieťaťu mi tá cesta pripadala nekonečná.
Na chate sme hneď rozkúrili v krbe (hlavne krstný otec) a kým rodičia vybaľovali a chystali obed, my deti sme obskendovali okolo chaty. Po pol roku sme sa dosýta mohli porozprávať o všetkých novinkách. A často sa stalo, že sme narazili na "dôležitý" spor. "Budeme mať na obed rezne, alebo šnicle?" Keď si kúpili nové auto, nevedeli sme sa zase dohodnúť, či je to Lada, alebo Žiguli. Vždy sme potom zašli za babičkou - lebo babička bola spoločná - aby nás rozsúdila. Keďže sme otázku nepoložili celú, často som vyhrávala ja - veď to od babičky som vedela, že budú "šnicle". A že je to s rezňami synonymum, to som sa dozvedela až oveľa neskôr.
Ale s autom to bolo inak. To sme sa nešli pýtať babičky, ale sesternica ma zaviedla rovno i ich novému autu a ukázala mi nápis - bola to Lada. Nechápala som, prečo nás teda ujo klamal, keď tvrdil, že idú kúpiť Žigulíka. ;-)
 
Ale dôležitejšie než naše malé hádky boli spoločné aktivity. Vždy sme spolu chodievali na prechádzky. Myslím, že zakaždým po tom istom chodníku na tú istú lúku. Po čase som už poznala cestu a chcela som viesť. Cestou sme vždy nazbierali nejaké drevo na večerný táborák. A krstná mama si zbierala žihľavu na čaj. To ja som vždy pišťala, keď sa ma náhodou dotkla pŕhľava svojim lístkom. Bola som nešťastná, že ma popŕhlila. Fenistil ešte nebol, tak som si popŕhlené miesto len nepokojne chladila v potoku. Darmo mi dospelí vysvetľovali, že to je zdravé, že niektorí sa naschvál nechávajú šľahať žihľavou, lebo im pomáha proti reume. Nevedela som to pochopiť.
 
Niekedy sme zorganizovali spoločenskú hru, alebo súťaž. Napríklad v zhadzovaní plechoviek. Už si na to veľmi nepamätám, ale viem, že ako dieťa som to považovala za ohromnú zábavu a vždy som sa na "olympiádu" tešila.
 
Posledný večer bol vždy táborák. Všetci sme sa usadili okolo ohňa s plátkami slaniny napichnutými na paličke. Ja som radšej opekala iba chlebík. Presnejšie, slanina mi nechutila, zdala sa mi priveľmi mastná. Niekedy sme skúšali opekať aj zemiaky v pahrebe. Ale to až ku koncu, keď oheň dohasínal, a kým sa opiekli, trvalo to vždy strašne dlho. Ako dieťa som sa toho nikdy nevedela dočkať.


Bratranec vždy k ohňu vytiahol gitaru a spolu s otcom hrali trampské piesne. Tisíc mil, Toulavý klobouk... a keď už minuli repertoár a keď už oheň dohasínal a už hádam aj zemiaky z pahreby boli zjedené, bratranec začal len tak brnkať. Nič konkrétne, len tak improvizoval, čo mu na myseľ prišlo. Tie chvíle som mala najradšej. Ale ako "tá malá" som práve vtedy už musela ísť spať. Keď ma mamka naozaj donútila opustiť ohník, ponáhľala som sa do postele, aby som aspoň cez okno mohla počúvať bratrancovo brnkanie.
Ale väčšinou to dlho netrvalo. O chvíľu sa zbalili všetci, zaliali oheň a šlo sa spať.

A na druhý deň sa šlo už domov - do stereotypu pracovného dňa.