piatok 11. júna 2010

Mosty a obchody

Asi najstarší obraz, ktorý mi občas vyvstane z mysli sú naše nedeľné prechádzky popri Dunaji. Každú nedeľu sme po obede rýchlo umyli riad, obliekli sme sa a šli von. Prejsť cez Šafárikovo námestie a od starého mosta (malé "s" je tam schválne - vtedy sa volal most Červenej armády, ale nikto mu nepovedal inak, ako starý most - alebo len most, kým ten nový ešte nestál) sme sa pomalým tempom prechádzali po promenáde.
Určite som túto cestu absolvovala nespočetne krát už v kočíku, alebo keď už som v ňom nechcela obsedieť, tlačila som kočík pred sebou ako oporu svojim prvým vratkým krokom. Ale v pamäti mám už len tie prechádzky, keď som musela chodiť poctivo po vlastných.
Šli sme koľko sme vládali, niekedy "až" k stavenisku nového mosta. Zvláštne, niekedy mám pocit, že je tu Nový most, alebo predtým most SNP odnepamäti, ale predsa sa kdesi v spomienkach nachádzajú obrazy čias, keď tu namiesto mosta bolo stavenisko. Slávnostné otvorenie mosta si už nepamätám, ale viem, že niekedy, keď sme mali chuť, prešli sme novým mostom (nikto mu nepovedal most SNP) na druhý breh Dunaja a naspäť po Petržalskej strane a cez starý most domov.
V zime sme nikdy nezabudli vziať vrecko nakrájaného suchého chleba pre čajky. Vždy hladne krúžili okolo typických miest, kde im chodci hádzali čosi do zobáka. Najkrajšie bolo, keď čajka chytila chlebík priam za letu, mala som vtedy pocit, akoby som letela spolu s ňou.

Ak mám kdesi v spomienkach stavenisko Nového mosta ale jeho otvorenie už nie, tak s Priorom je to práve naopak. Často som chodievala navštíviť moju babičku, ktorá v obchodnom dome Prior (výhodný nákup pod jednou strechou) pracovala. Niekedy, keď sa mamička dlho zdržala v práci, čakala som ju práve tu, pri pani Sedovej v galantérke. A "pomáhala" som.
Bolo treba napr. porozopínať zipsy, aby sa dali zavesiť na také kovové tyčky, kde boli utriedené podľa veľkosti, aby si mohli zákazníci vybrať ten zips ktorý potrebujú. Gombíky sa do obchodu dodávali ponalepované na takých papierikoch asi 5 x 6 gombíkov. "Musela" som všetky poodlepovať a dať do košíčka, z ktorého si zákazník vybral koľko potreboval. Do oddelenia sa nesmelo bez nákupného košíka, preto som "dávala pozor" či nejaký zákazník toto pravidlo neporušuje a keď som zbadala, že sa košíky hromadia na jednej strane, preniesla som časť na stranu, kde košíky chýbali. Pripadala som si hrozne "veľká" a hrozne dôležitá ;-)
Neskôr po záverečnej som fascinovane pozorovala tetu na umývacom vozíku, ako jazdila po celej dlažbe a zanechávala za sebou mokrú stopu.
Inokedy som sa pozastavila nad tým, ako šikovne vedia predavačky kúpený tovar zabaliť do pripraveného "priorského" papiera, ktorý vždy čakal na bočnej strane pultu v obrovských roliach.
Pamätám si, ako raz prišiel do Priora akýsi zahraničný zákazník a chcel si zabaliť darček, ktorý tu kúpil. Papier potlačený logom obchodného domu ešte prijal, ale bezfarebná umelohmotná stuha mu už nepripadala ako dostatočná ozdoba. Predavačky boli bezradné, nevedeli mu pomôcť, lebo vôbec nechápali, čo chce. Nakoniec mu oko spočinulo na akýchsi nevzhľadných umelých kvetoch (mám pocit, že vtedy boli všetky umelé kvety nevzhľadné a strašne umelé). Kúpil si jeden kvet, rozobral ho, "zničil", odstrihol stonku a ozdobil ním svoj balík namiesto mašle. Potom spokojne odišiel. Vyzeralo to zaujímavo. Nie bežne alebo normálne, ale ten obraz sa mi vryl do pamäti a možno práve on bol základom môjho presvedčenia, že veci sa vždy dajú robiť aj "inak".
Keď sa otváral aj "nový Prior", bola to veľká sláva. Dovtedy mal obchodný dom len jednu časť - tú trojuholníkovú. Teraz sa otvoril prechod na prvom poschodí a mohli sme prejsť do tzv. "nového Priora" s veľkopredajňou potravín v podzemnej časti a ešte nejakými ďalšími oddeleniami na prízemí a poschodí. Z "nového" Priora sa dalo vyjsť aj na terasu s občerstvením. Vždy ma fascinoval vchod priamo na prvé poschodie so šikmou plochou, ktorá k nemu viedla z chodníka na námestí. Tento vchod ale tuším fungoval len krátko. Viac ho využívali skateri, prípadne bicyklisti na parádny rozbeh dolu kopcom. Alebo v zime malé deti na sánkach.
Často som ako dieťa chodila kúpiť chlieb do Priora. Vždy som si musela odložiť nákupnú tašku na policu pri vchode. Vzala som si košík a kúpila čo bolo treba. Nebalený chlieb, sáčkové mlieko, prípadne ešte čosi. Tie potraviny mi pripadali obrovské aj keď odvtedy sa obchody stále viac a viac zväčšujú (vrátane oddelenia potravín v terajšom Tescu). Potom som zaplatila pri jednej z troch pokladní (hovorím, že to bolo obrovské oddelenie ;) ) a mohla som sa presunúť zase k poličke aby som si nákup preložila do svojej tašky.

Odevy sme chodili kupovať do obchodného domu Dunaj. Keď vedľa neho otvorili Dom odievania, bol z toho tak trochu chaos. V prvom rade nikto nehovoril "Dom odievania" ale "nový Dunaj" a občas nám tie dva tak trochu splývali.
Neďaleko Dunaja stál Dom obuvi. Tiež mu tak nikto nehovoril, neviem, kto vymýšľal tie názvy. Hovorilo sa mu Veľký Baťa. Na každom poschodí bolo iné oddelenie - pánska obuv, dámska obuv a na prízemí bola detská obuv. V suteréne bolo oddelenie s koženou galantériou, kde predávali opasky, peňaženky a školské tašky...
Malého Baťu premenovali na obchodný dom Pionier. Tam sme chodili kupovať detské oblečenie.
Neviem, kto vymýšľal tie názvy obchodov. Ale hádam ešte fascinujúcejšie boli socialistické reklamy. Neexistovalo tu súkromné vlastníctvo ani žiadna konkurencia, všetko patrilo všetkým - teda nikomu. Ale reklama musí byť - aby sme neboli horší ako tí na západe a tiež preto aby náhodou niekto neprehliadol ako sa máme dobre a že máme všetko čo by sme mohli chcieť. A tak v televízii pravidelne chodili reklamy hlásajúce aby sme mlieko kupovali v mliekarni, ovocie a zeleninu v zelovoci a topánky v obchode s obuvou.
Občas sa objavilo čosi zaujímavejšie. Napríklad "Vitana varí za vás" s animovanou vareškou klopkajúcou na hrniec, alebo reklama na štátnu lotériu VKP (výherné knižné poukážky). Neviem, čo presne v tej reklame bolo, ale asi to pôsobilo trochu strašidelne, lebo moja sesternica potom dlho hovorila strašidlu "Vékape".

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Ďakujem za vaše milé slová. A želám radostný deň!