sobota, 19. októbra 2013

Recyklujem - zápisníček do vrecka


 Rada vyrábam rôzne malé milé drobnosti. A rada nimi obdarúvam ľudí okolo seba. Rada tiež využívam veci, ktoré sa zdajú byť nepotrebnými. Napríklad tvrdší papier, ktorý slúžil pôvodne ako obal, krabica napr. na papierové vreckovky.

Chceli by ste si aj vy vyrobiť povedzme maličký zošitok na vzácne citáty? Nie je to ťažké. Ja som ho robila takto:


1. Najskôr si vystrihneme obdĺžnik kartónu potrebnej veľkosti. Môžeme využiť sklad pôvodnej krabice, alebo na chrbte zošitka urobíme ryhu trebárs nožnicami, aby sa nám ohol pekne rovno.

2. Listy budúceho zápisníčka získame zložením papiera podľa vlastného výberu - tentoraz  som použila obyčajný kancelársky papier. Keď získame potrebný formát, obstrihneme okraje, aby sme získali samostatné listy a zohnuté na polovicu vložíme do pripravených dosiek.


3. Zošijeme napríklad zošívačkou. Alebo sa tomu hovorí nabíjacia pištoľ? Každopádne klasická kancelárska zošívačka asi nebude mať dosť sily, aby prerazila všetky vrstvy vrátane kartónu.
Ak budete pricvakávať "pištoľou", ako ja, nezabudnite si zošitok podložiť niečím hrubším, napr. hrubým kúskom lepenky, aby ste si nepricvakli zápisníček k stolu!


Dávame pozor, aby sme zápisníček zošili presne v strede. Inak by sa listy zle obracali.


4. Vystrihneme si z vhodného ozdobného papiera plášť na obalenie vrchnej strany. Nezabudneme nechať cca 1 cm okraj na založenie.

5. Nalepíme na vrchnú stranu. Odstrihneme prebytočné rožky, zahneme a prilepíme aj okraje na vnútornú stranu obalu.


Rovnako zahneme okraje aj na druhej strane

6. Zaťažíme, necháme vyschnúť lep - a je hotovo. Alebo ešte môžeme zošitok ozdobiť podľa vlastného uváženia. Ja som ich nakoniec nechala takto - ružičková tapeta je dosť zdobná aj sama o sebe. 



Tieto zošitky majú formát tuším A8 (štvrť slovníčka). Vojdú sa naozaj do každého vrecka či kabelky. Ale nabudúce urobím asi zápisníčky trošku väčšie - nech sa do nich zmestí viac milých poznámok. :)

Ďakujem vám za návštevu a každému, kto sem nakukol, želám radostný deň!
Letitia.

štvrtok, 17. októbra 2013

Fušovanie do stolárčiny

Chcem sa vám pochváliť ešte s niekoľkými našimi tvorivými počinmi z prázdnin. (Alebo skôr si ich zaarchivovať pre seba - aby sme mohli spomínať?)

Môj drahý spolu so synátorom sa na chalúpke pustili do vyrábania z dreva. Garníže, poličky a stôl na verandu som vám už ukazovala. Tentoraz sa chlapi pustili do vyrábania "nábytku".

25.8.2013 - Botník pod schody
Jedného dňa už nás prestalo baviť každodenné obchádzanie kopy topánok v chalupe pod schodami. A to už ani nehovorím o upratovaní - zametaní pod nimi. Chcelo to poličku na topánky! A tak sa gazda pochlapil. Zohnal si nejaké tie drevečká a pustil sa do kutenia.

Skúška, ako to bude vyzerať (zatiaľ je hotová len kostra)

Tu už je polička
aj s prvými nasťahovanými topánkami.

A už je hotovo - aj so závesom.


 
Polička pod schody padne ako uliata :)


5.9.2013 - Polička pre andulky
Koncom prázdnin som konečne pochopila, že syn o andulky už naozaj záujem nemá a nebude mať. Navyše nedávno mi pošli moje pieskomily. A tak som sa rozhodla, že si nebudem kupovať nové hlodavce, ale namiesto toho "adoptujem" mladého andulákov. Aj tak sa o ne starám už len ja, tak ich budem mať na očiach, a nebudem musieť stále chodiť do synovej izby.

Problém nastal, keď sme pochopili, že polička, na ktorej bývali "pieskomyšky" je pre klietku na andulky príliš úzka. Navyše je dosť nízko, vtáky sa chcú dívať na svet zhora. Chcelo to nejaký nový kus nábytku so správnymi rozmermi a dizajnom vhodným do haly.

Prvé kroky viedli smer IKEA. Ale ajhľa, polička, ktorú sme si vyhliadli už vyšla zo sortimentu a nič iné, čo by sa nám hodilo sme nenašli. Ani v iných obchodoch nemali nič vhodné, dosť pekné/pevné a nie závratne drahé. A tak padlo rozhodnutie - čo sme nekúpili, to si vyrobíme. 

Pozvážali sme na chalupu materiál, rozložili cirkulárku, meracie pásmo, skrutky... a neviem čo všetko ešte a pustili sa do práce. Teda chlapi sa pustili do práce, ja som zatiaľ tuším varila. A piekla mufiny na posilnenie. ;-) Bolo radosť pozerať sa (cez okno) na spoluprácu otca so synom.

A veruže sa podarilo. Polička krásna akurátna, ako na objednávku. Ešte aj priehľad - okienko z boku im urobili - aby na nás anduláci videli aj za roh, keď pôjdeme okolo.



Kuk, ide niekto?

 

Som na mojich chlapov hrdá. S prácou s drevom sa stretli len nedávno a už dokážu vyrobiť kúsok nábytku, ktorý môžeme mať aj v byte. Polička v hale vôbec neruší a slúži vynikajúco.
Vďaka! 

streda, 16. októbra 2013

Vďačná chvíľka: Keď bolí súcit.

"Ustavične sa radujte. A pri všetkom vzdávajte vďaky."
(1Sol 5, 16-18)

Učím sa. Inšpirovaná knihou Tisíc darov sa učím vzdávať vďaky - za všetky, aj malé pozornosti, ktorých denne dostávam za plné priehrštie... Všimnúť si. Pomenovať dar. Poďakovať. Aby neprešli pomimo. Aby mali možnosť formovať radostného ducha. Aby som neostala nevďačná. Aby som sa viac usmievala, a viac radosti rozdávala aj tým, ktorých budem stretávať...

Preto počítam. Hľadám dary od Nebeského Ocka a každému priradím číslo. Viem, že dostávam tisíc darov každý deň, ale nie každý si všimnem, nie každý zapíšem. Už som si ich zapísala tisíc a chcem si ich všimnúť ešte viac.




Stála som v kostole - vzadu za zamknutou mrežou a pokúšala som sa nadviazať rozhovor s Pánom. Chcela som mu odovzdať všetky svoje starosti a starosti svojich najbližších. Chcela som ho prosiť o silu a pokoj a radosť v srdci... Chcela som mu odovzdať bolesti tých, ktorí sú mi drahí.

Ale ktosi ma vyrušil: "Prosím vás, rozumiete po slovensky?"

Otázka ma neprekvapila, keďže náš kostol často obdivujú aj zahraniční turisti.

"Áno", prisvedčila som. A vzápätí mi vhupla do hlavy myšlienka, že som to nemala robiť. Bojovala som s ňou, kým som počúvala príval sťažností od jedného mladého bezdomovca. Nakoniec ostal iba súcit. A láska. Snaha pomôcť, ako sa len dá. Modlitba k Duchu Svätému o tie správne slová, ktoré by ho možno povzbudili. Hľadanie cesty, ktorá by nebola len náplasťou na hnisajúcu ranu, ale cestou, ktorá ho vyvedie k svetlu. Sama to nezvládnem, naozaj neviem, čo by som mala povedať, alebo urobiť, aby to malo zmysel. Aby som pomohla.

Prosba. Odovzdávanie pre zmenu tohto nešťastného božieho dieťaťa. Odovzdávala som teraz Bohu jeho problémy, jeho zatrpknutosť, jeho bolesť...  Sme predsa povolaní milovať.

Chcela som mu povedať, že Boh ho neodvrhol. Boh mu nenakladá všetko to boľavé s čím sa mi zveril. Nie, On sa s ním nehrá ako mačka s myšou. Aj keď mu je často tak veľmi ťažko... Boh ho miluje. ("Tak prečo mu nepomôže?") Ako vysvetlím človeku, ktorý si pripadá celkom stratený v tomto ľudskom mravenisku, vydaný napospas svojim temným myšlienkam - ako mu môžem povedať, že naozaj JE milovaný?

Ako mi môže uveriť?

Modlila som sa k Duchu svätému o tie správne slová... A nie som si istá, či som ich našla. Či som svoju misiu pri tomto človeku splnila. Neviem. Viem, že som chcela.

Pokúsila som sa ho doviesť k ľuďom, ktorí vedia ako konkrétne pomôcť. Neviem, či pomôžu (či si nechá pomôcť), o chvíľu bol späť. Pokúsila som sa vypočuť, ponúknuť láskavé slovo, účastný úsmev, modlitbu. Keď som odchádzala, usmial sa. Hádam aspoň kvapka božej dobroty si našla aj cez toto stretnutie cestu do jeho srdca. Verím tomu a modlím sa za neho naďalej.

Ale až teraz oveľa neskôr som si uvedomila, čo bola tá vec, ktorá mi stále unikala.

Chcela som mu povedať, že napriek všetkému môže byť vďačný... ale nedalo sa. Ako by som mohla? No zabudla som na to najdôležitejšie - to JA som sa mala prinášať modlitby vďaky. To JA som mohla hneď v tej chvíli ďakovať za neho. Byť vďačná za jeho život. Za všetko, čo ho postretlo - hoci to bolí. Hoci teraz ten mladý muž trpí. Hoci teraz prežíva možno beznádej... ale ja viem (hoci on tomu teraz neverí), že to všetko má zmysel. Že je to pre neho cesta, ako nájsť skutočné šťastie, ktoré by stratil, ak by smel pokračovať v bezstarostnom živote gamblera... alebo v tom, čo si aj teraz predstavuje ako život, ktorý by chcel žiť.

Nepoznám Božie plány. Ale verím, že všetko - VŠETKO - čo sa nám stane je Boží dar. Ešte nevieme, prečo to "musí" byť práve tak ako je, ale verím, že je to tak DOBRE. Verím. A ďakujem.

A prosím.

To sa nevylučuje.

Niekedy mám pocit, že mnohé zlé veci sa dejú (len) preto, aby sme MY vynaložili viac lásky. Viac modlitby. Aby sme MY viac milovali. Aby sme bojovali.

V modlitbe.
Ako kedysi povedal pápež František:
"Je potrebné modliť sa srdcom: „Odvážnu modlitbu, ktorá zápasí za takýto zázrak; nie tie modlitby zo zdvorilosti. ,Ah áno, pomodlím sa za teba‘: poviem Otče náš, Zdravas Mária a zabudnem na to. Nie: odvážnu modlitbu, ako bola tá Abrahámova, ktorý zápasil s Pánom, aby zachránil mesto; ako bola tá Mojžišova, ktorý mal ruky zdvihnuté a modliac sa k Pánovi sa unavil; ako je modlitba mnohých osôb, mnohých ľudí, ktorí majú vieru a s vierou sa modlia a modlia. Modlitba robí zázraky, ale musíme veriť!" ... "a keď nás prosia o modlitbu za mnohých ľudí, ktorí trpia vo vojnách, za všetkých utečencov, všetky tie drámy, ktoré teraz existujú, modlime sa, ale so srdcom k Pánovi: ,Urob tak!‘ Ale povedz mu: ,Verím, Pane. Pomôž mojej neschopnosti uveriť‘, ktorá je aj v mojej modlitbe. Urobme tak dnes.“
(http://sk.radiovaticana.va/news/)

Pane, daj mi vieru. Pomôž mojej nevere. A nauč ma modliť sa. Tak naozaj. S vierou. Modlitbu, ktorá vyháňa zlých duchov... (viď. Mk 9,14.16-29)




1757. Vďaka za oslavy 100. výročia Modrého kostolíka.

Z mojich viac ako tisíc darov:
# 1753. Som vďačná za istotu, že stále sme v Božích rukách. Aj všetci naši blízki. Bohu na nich záleží viac ako nám. Verím, že Jeho Láska zvíťazí!
# 1756. Ďakujem za nové/staré kachličky, ktoré som dostala od Janky z Nitry. Vďaka za ľudí, ktorí sú ešte stále ochotní navzájom si pomáhať, poslúžiť, podeliť sa. Vďaka za milé stretnutia. Vďaka za kúsok nesebectva, ktorý môžem vidieť aj v dnešnom svete (často zdanlivo(?) plnom nezáujmu a sebectva). [link]

# 1757. Potešili ma oslavy 100. výročia posvätenia kostola sv. Alžbety - Modrého kostolíka. Som vďačná za tých sto rokov, ktoré nám kostol slúži. Som vďačná za všetky stretnutia, modlitby, sviatosti... pre mňa a moju rodinu, aj pre všetkých ľudí, ktorí ho za tie roky navštevovali. Som vďačná za sviatosť krstu, sviatosť manželstva, viaceré spovede a mnohé sv. prijímania... ktoré som tu prijala, aj za krst a prvé prijímanie môjho syna... za kňazov, ktorí nám tu slúžili... Zvlášť si spomínam napr. na kaplána Ondreja Slávika, ktorý pripravoval syna na prvé sv. prijímanie... Aj na detské roky, keď som sem chodievala s babičkou... 
# 1757. Vďaka za oslavy 100. výročia. Za dobrú náladu na trhoch na námestí, za slávnostné sv. omše, za úsmevy ľudí i "duchovenstva". Za dobrých ľudí, ktorí stáli celú nedeľu pri stánkoch charitatívnych organizácií. Vďaka za informácie, ktoré som tu mohla nájsť, aj za veci, ktoré som si tu mohla kúpiť. Vďaka za ľudí, ktorých som tu stretla. Vďaka za Katku z kníhkupectva U Bandiho, i za sestričku Martu, s ktorými som sa stretla po rokoch...
# 1757. Ďakujem za fotografie (a za fotoaparát, ktorým som ich urobila). Vďaka, že som sa dostala von vždy v pravý čas na tie "správne" zábery. Som vďačná aj za článok/fotoreportáž, ktorú som smela pripraviť a vložiť na stránky mojakomunita.sk. [link] A tiež, že sa páčila.
# 1758. Som vďačná za čerstvé správy z misie v Kazachstane, ktorú pravidelne podporujeme. [link]
# 1762. Som vďačná za horúci ďumbierový (zázvorový) čaj. 
# 1764. Ďakujem aj za televízny prenos z Ríma, keď pápež František zasvätil svet Panne Márii. Vďaka za možnosť byť tam, hoci som nemohla opustiť svoj byt. Vďaka za možnosť počúvať slová pápeža a prijať jeho požehnanie. Vďaka za techniku, ktorá umožňuje zastaviť obraz, alebo vrátiť a znova si vypočuť záznam aj oneskorene... Vďaka za to, že patríme Tomu, ktorý nás tak nekonečne miluje. Vďaka!
# 1765. A som vďačná aj za slová svätého otca o vďačnosti v nedeľu pri sv. omši:
Všetko je jeho dar. Ak dokážeme chápať, že všetko je Boží dar, aké šťastie je v našom srdci! Všetko je jeho dar. On je naša sila! Poďakovať sa je také ľahké, a predsa také ťažké! Koľkokrát si poďakujeme v rodine? Je to jedno z kľúčových slov spolunažívania. „Prosím“, „prepáč“, „ďakujem“: ak sa v nejakej rodine tieto slová používajú, rodina napreduje. „Prosím“, „odpusť mi“, „ďakujem“. Ako často v rodine hovoríme „ďakujem“? Ako často sa poďakujeme tomu, kto nám pomáha, kto nám stojí nablízku, kto nás sprevádza životom? Často to všetko považujeme za samozrejmosť! A toto sa deje aj vo voči Bohu. Je ľahké ísť si od Pána niečo pýtať, ale ísť a poďakovať mu? - „Nuž, to mi nenapadne...“
(Zdroj a kontext: link - 13.10.2013)

# 1757. Vďaka za oslavy 100. výročia

Za dobrú náladu na trhoch na námestí...


za úsmevy ľudí i "duchovenstva"

Za dobrých ľudí, ktorí stáli celú nedeľu
pri stánkoch charitatívnych organizácií.


A vy? Myslíte si, že máte za čo byť vďační?

Ak chcete, pridajte sa k nám a môžete tiež počítať dary, ktoré každý deň dostávate... Život je šťastnejší, keď poznáme veci, za ktoré môžeme byť vďační.
Budem rada, ak sa podelíte aj s nami. Či už tu v komentároch, alebo v komunite na www.mojakomunita.sk. Môžete nás tiež sledovať na Facebooku, alebo na G+, kde som založila  stránky vďačnosti.

Želám vám veľa radostných dní. A vďačnosť v srdci. Pretože kto je vďačný, je šťastnejší. 
Letitia.


Rubrika bola inšpirovaná knihou Tisíc darov
a
stránkou jej autorky www.holyexperience.com.

Maminy MojaKomunita.sk
Pozývam vás tiež k spoločnému ďakovaniu
na www.mojakomunita.sk

.

štvrtok, 10. októbra 2013

Vechtík ešte raz...

.


Pamätáte si ešte môj "vechtík z vrecka od cibule"? Pri písaní onoho príspevku som našla veľa zaujímavých článkov opisujúcich podobné projekty. Zaujal ma napr. tento: crochet-pattern-reversible-dish-scrubber. Ale nakoniec som to urobila inak.  

Na chalupe som donedávna používala na umývanie riadu kúpenú žínku. Taký ten farebný mäkký obdĺžnik, čo po pár použitiach stvrdne... Vydržala dosť dlho, asi preto, že sme ju nikdy nenechali dlho vlhkú. Ale už doslúžila. A nechcelo sa mi do toho útulného "babičkovského" prostredia dávať novú. Nehodila sa tam. Chcela som niečo prirodzenejšie.

Rozhodla som sa novú umývaciu "handričku" uháčkovať. Aby to nebolo také jednoduché (alebo aby lepšie držala tvar), háčkovala som na kúsok sieťky - tentoraz od zemiakov. Zatiaľ sa mi môj výtvor páči. Uvidíme, ako sa osvedči v praxi.

Ešte vám prezradím, že odvahu k háčkovanej žínke som dostala vďaka Calendule a jej článkom: Ekohoubicka-na-nadobi a Houbicka-v-case. Vďaka! :)

Z drsnej strany

Tu vidíme mäkkú stranu

A takto čaká, na svoje prvé použitie.

Ako ďaleko je južný pól?

Včera sme prechádzali so synom po meste. Kroky nás viedli aj popod Michalskú bránu. Všimli sme si, že smerovník - tzv. Nultý bod je už opravený. Kúsok od neho malá tabuľka hrdo hlásila, že za jeho renováciu môžeme ďakovať firme O2. Ale my sme si všimli niečo iné.

Syn sa chcel trochu zabaviť, a tak mi začal dávať hádanky. "Ako ďaleko je odtiaľto Severný pól?" spýtal sa zakrývajúc správny údaj nohou. Niečo som si tipla - kupodivu som ani nebola tak ďaleko od pravdy. Potom sme sa presunuli na druhú stranu a prišla druhá otázka: "Ako ďaleko je odtiaľto Južný pól?" ... odpoveď prekvapila. Bolo tam to isté číslo!?! - 4667km.

Zaujalo nás to. Existujú rôzne záhady, teórie relativity a zakrivenia Zeme, ale pokiaľ viem, na rovníku ešte nežijeme. Dokonca naša zemepisná šírka je bližšie k severnému pólu, ako k rovníku. Síce len o kúsok, ale je. Ako to museli merať, aby im vyšla rovnaká vzdialenosť od oboch pólov? Žeby podľa Jánošíka - od buka do buka? A ako hodnoverné sú teda ostatné údaje - vzdialenosti i smery? Ťažko povedať.



Doma som trošku pátrala po internete a zistila som, že vzdialenosť od Bratislavy k severnému pólu bola uvedená správne: 4667 km, čo je 2900 míľ. Ale južný pól je už od nás vzdialenejší. Celých  15337 km. Ak si chcete pozrieť ďalšie vzdialenosti (v kilometroch aj v míľach), nájdete ich napr. na stránke www.bratislava-info.sk.

A ešte niečo, na starších obrázkoch je vidieť, že pôvodne aj na bratislavskom smerovníku bol uvedený správny údaj - 15 338 km. Takže naozaj urobila chybu firma, ktorá túto "atrakciu" renovovala.

Btw: neviete čo znamenajú skratky S, O, M, O okolo ružice? S ukazuje na sever, M na juh... 


streda, 9. októbra 2013

Roľnícka nedeľa 2013

Túto nedeľu sme v posledný možný termín stihli výstavku z plodov zeme a práce ľudských rúk. Rúk roľníkov v Novej Bani. Znovu sa novobanský kostol Narodenia Panny Márie premenil na výstavku umeleckých diel vytvorených z úrody - plodov a korenín. Videli sme repliku čerstvo obnoveného pútnického miesta Kohútovo, ktoré tento rok slávi 150. výročie. Videli sme i mnoho iných obrazov alebo tiež abstraktným spôsobom poukladaných darov božích.

Pozývam aj vás, nahliadnite a pokochajte sa aspoň na fotografiách.

Replika kaplnky v Kohútove.


Spomienka na stretnutie mladých v Rio de Janeiro.


Na kachliach bolo srdce z plodov ruže šípkovej.



Obilie, múka, chlieb...

Ornament pri hlavnom oltári
 
Pred obetným stolom

Stretnutie... Obraz z korenín.



 



 

1150 rokov od príchodu sv. Cyrila a Metoda

Dotyk rúk na kachliach -
už nesie známky skúmania detskými rúčkami...

A pri vchode do kostola je nástenka s historickými obrázkami vynoveného pútnického miesta Kohútova.  Musíme sa tam zájsť pozrieť. Dúfam, že to stihneme ešte v októbri.


_______________
Podobné články: 
2011 - http://letitia-tiba.blogspot.sk/2011/09/rolnicka-nedela.html
2012 - http://letitia-tiba.blogspot.sk/2012/10/podakovanie-za-urodu.html
Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...