utorok, 28. júna 2011

Záhradka na dvore

Minule som písala o tom, kde sme sa ako deti hrávali. Keď sme trochu podrástli, už sme sa nehrávali, ale s dievčatami sme sa prechádzali, rozprávali a ohovárali chalanov. ;) Stačilo nám občas zájsť na zmrzlinu. Kopček za korunu, citrónovú sme mohli dostať aj za 50 halierov. Niekedy sa stalo, že jedna z nás nemala ani tú korunu, ale cestou sme našli päťdesiatnik na chodníku, tak aspoň na tú citrónovú bolo.
Inokedy sme sa rozprávali sediac na lavičke, častejšie na zábradlí, alebo sme ňúrali kde by sa čo dalo...

A tak sme našli jeden zanedbaný kúsok zeme na dvore za garážami. Rástla tam vysoká burina, medzi ktorou bolo množstvo odpadkov, čo vyhádzali niektorí susedia z okna (možno si mysleli, že kŕmia mačky). Bolo tam všeličo, ale najviac mi utkvela v pamäti obrovská bravčová kosť, nad ktorou sme boli všetky patrične pohoršené. Vychované na príbehoch o Timurovskej družine a ochranársky ladenej Pionierskej lastovičke sme sa s tým rozhodli niečo urobiť!

Burinu vytrháme, a urobíme si tam krásnu záhradku pre všetkých! A tak sme sa pustili do práce. Vytrhali sme všetku burinu. Potom sme vyzbierali odpadky, ktorých sme pod ňou našli neúrekom. Jedna z nás našla opustený dvor s vysadenými kvetmi - odtiaľ sme vykopali tie, ktoré sa nám páčili, a zasadili sme ich v našej záhradke. Polievať budeme hadicou, ktorá bývala v drevenej búdke. Mala slúžiť na všeobecné dobro obyvateľov domu. Najčastejšie som ňou videla niekoho umývať auto.
Ale čo urobiť, aby nám tam zase susedia z vedľajšieho domu nenahádzali odpadky?

Nápad na seba nenechal dlho čakať. Žili sme v období rôznych tabuliek zákazov a príkazov. A tak sme celkom prirodzene aj náš problém riešili podobným nápisom. U kamarátky v dome práve maľovali, tak sme vzali nejakú plechovku a zašli sme si k nim odliať trochu farby. Ja som prispela štetcami, ktoré mali normálne slúžiť na výtvarnú a nápadom. Len som tak trochu neustriehla kamarátky pravopis a tak sa na stene vedľajšej garáže dodnes skvie nápis:




Boli sme s maľovaním v najlepšom, keď sa z okna ozval hlas rozčúlenej susedky z prízemia. Zavolala nás na chodbu, kde začala najprv zisťovať o čo sa to pre všetko na svete snažíme. S úprimným nadšením som jej vysvetlila náš plán. Pridala som aj patričné rozhorčenie nad nehoráznosťou niektorých obyvateľov vedľajšieho domu, ktorí tam hádžu strašné odpadky a že teda bolo nutné napísať na múr upozornenie.
Že ten "bezprízorný" múr susediaci so záhradkou patrí k ich garáži nám vôbec nenapadlo.
Zdá sa, že som ju presvedčila. Možno aj nakazila svojím nadšením, pretože nás vyprevadila s tým, že sa pokúsi muža upokojiť...

A hoci sme záhradku zakladali s detskou naivitou a nestálosťou, neskončilo to fiaskom. Iste, po časte už sme nemali čas a chuť polievať, plieť, čistiť a starať sa o tento kúsok zeme. Ale naša záhradka nespustla. Starala sa o ňu práve spomínaná suseda a mňa dodnes teší, že namiesto buriny a smetia tam rastú pekné kvety.

Aj keď v poslednom čase... Ale to už je iný príbeh, ktorý patrí do inej rubriky.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Ďakujem za vaše milé slová. A želám radostný deň!

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...