streda, 20. apríla 2011

Prvé stretnutie s drôtom


Myslím, že to vo mne zrelo dlho. Pomaly, nenápadne sa do duše vkrádala túžba vytvoriť niečo nové, nevšedné, ladne poskrúcané. Túžba vyskúšať si tvorbu z drôtu.
Vytryskla, na svetlo sveta sa vypýtala vo chvíli, keď som si uvedomila "akútnu potrebu" štýlových háčikov. To aby som si mohla zavesiť potrebné drobnosti v provizórnej kuchyni našej novej chalúpky. Nemala som chuť kupovať tie jednoducho pravidelné z IKEi, ani tie drahé cifrované z ÚĽUVu. Kdesi vnútri som túžila vyrobiť si ich sama.
A tak som si v Hornbachu (v železiarstve) kúpila drôt - obyčajný hliníkový a kliešte so zaoblenými čeľusťami a tešila som sa, ako sa budem trápiť v snahe presvedčiť ten neznámy materiál aby sa skrútil aspoň približne podľa mojich predstáv.
Nakoniec to ani nebolo také ťažké. Háčiky sa mi pod rukami rodili vcelku bez problémov. Nie síce dokonalé ako z obchodu, ale mne sa páči práve tá ich neumelosť.


Keď už všetky veci v kuchyni viseli, prihlásila sa o slovo iná potreba.  Nemali sme zatiaľ nič, na čom by mohol visieť toaleťák. Rozmýšľala som, aký stojan/vešiak kúpiť, keď sa znovu prihlásila túžba nekupovať, ale vyrobiť. 
Nebolo to ťažké, nejakú veľmi hrubú predstavu som mala a nemalo mi čo brániť v ďalších tvorivých pokusoch. Však keď sa to nepodarí, nič sa nedeje, pokazený kus drôtu jednoducho hodíme do koša skôr, ako ho niekomu ukážeme. ;-)

Ale kupodivu sa darilo. Síce som ten pravý tvar neodhadla hneď od začiatku, a asi je to na výsledku  trochu vidieť, ale utešovala som sa myšlienkou, že nie je problém počase vyrobiť zase nový, lepší. Ešte dokončiť retiazku a môžeme to všetko skúsiť zavesiť.
Myslím, že sme všetci obyvatelia chalúpky spokojní, kupovať z obchodu rozhodne tak skoro nebudeme. :)



Onovi tiež drôt podával ruky. Našťastie sme mali ešte jedni kliešte, tak mohol zároveň so mnou robiť svoje prvé pokusy s ohýbaním drôtu aj on. Vytvoril pekného pravidelného slimáčika, z ktorého potom vznikol zápich do kvetov. A keďže bola práve na Hogu vypísaná súťaž na vytvorenie zápichu, rozhodla som sa, že si tiež nejaké vytvorím.

 



 

utorok, 19. apríla 2011

Obeta a utrpenie - nie je to isté

Alebo o piatkovom pôste a ako som to konečne pochopila.

Dlho som mala problém uchopiť piatkový pôst, ktorý nám katolícka cirkev nariaďuje. Také to "veľké" odriekanie na Veľký piatok som zvládala - Ježiš v tento deň trpel, a my si to chceme citeľne pripomenúť a prežiť aspoň kúsok odriekania s ním. Je jednoduché zachovať pomerne presné pravidlá. "Len raz za deň sa najesť do sýta, nejesť v tento deň žiadne mäso..." 
Ale čo s "bežnými" piatkami? Tu už predpisy nie sú takto presné, a aký má tento "bežnepiatkový" pôsť význam už vôbec neviem uchopiť.

Keď som bola malé dievčatko, bolo mi vysvetlené, že v piatok nemáme jesť mäso, pretože v tento deň Pán Ježiš umrel na kríži a my sa chceme k nemu pripojiť so svojou malou obetou. On trpel a my mu chceme prejaviť účasť.
Ale postupom času moja viera dozrievala a ja som sa dozvedala nové veci. Napríklad to, že Boh nemôže trpieť, pretože je jednoduchý a dokonalý (dokonale šťastný). Z toho istého dôvodu ho nemôžeme nijako potešiť. A  keď navyše pre mňa bol každý deň, keď ma nenútili jesť mäso sviatkom, celý zmysel piatkového "pôstu" mi začal stále viac unikať.
Aby toho nebolo málo, cirkevná vrchnosť mi to ešte viac skomplikovala tým, že dala veriacim na výber, či sa zrieknu mäsa, alebo nejakej svojej závislosti ("závislosti"), prejavia konkrétny skutok milosrdenstva a pod. A čo ja chudina teraz? Kým bolo povinné zriekať sa mäsa, aspoň som mohla, hoci bez poznania zmyslu poslúchnuť príkaz. Nebolo ťažké jesť bezmäsité jedlá a hoci som to stále ešte nepokladala za pôst, aspoň som mohla žiť v akomsi falošnom pokoji, že plním čo treba. Ale teraz? Keď mi navyše zachutila šunka a občas sa (zákonite práve v piatok) prihlási potreba živočíšnych bielkovín? Nemusím si ich odoprieť, môžem si vybrať niečo iné... Ale väčšinou to dopadlo tak ako v iných mnohých prípadoch, keď človek odkladá rozhodnutie až ho odloží na nikdy. Prišiel večer a ráno ďalší deň a moje rozhodnutie a môj pôst nikde.

Podobným spôsobom prešlo veľa piatkov. Až veľmi veľa. Ale zdá sa, že som celú tú myšlienku konečne nejako uchopila. On je totiž rozdiel medzi slovami "UTRPENIE" a "OBETA". My sa nesnažíme zmierniť Ježišovo utrpenie. My sa dokonca ani nesnažíme trpieť. Úlohou piatkového pôstu je, aby sme sa pravidelne pripájali k Ježišovi v jeho obete. Aby sme aj my obetovali aspoň nejaké málo. Či už dobrý skutok, alebo sebazápor, či modlitbu. Každý týždeň, pravidelne, verne. 
Ako sa spieva v jednej piesni - On chce, aby sme boli slobodní - verní.
A vernosť sa prejavuje často v maličkostiach. V stále opakovaných drobných skutkoch, ktoré práve svojom vytrvalosťou a vernosťou môžeme povýšiť na veľkú lásku.
Vernosť bude odmenená slobodou.

Tak hurá, teším sa, že som to konečne pochopila. Teraz už len vytrvať.
Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...