sobota, 19. júna 2010

Von z mesta...

Na výlety sme nechodievali nijako ďaleko. Ak bolo pekné počasie (a keď sme už mali auto), vybrali sme sa v sobotu, alebo v nedeľu poobede na Železnú Studienku. Tu sme sa prechádzali okolo jazera, pozorovali vtáčiky a chrobáčiky, niekedy sme si rozložili deku na lúke pod Snežienkou a hrali sme sa na slniečku. Často sme sa stretli so známymi alebo s rodinou. Potom sme sa hrávali spoločne. S loptou na škôlku, na mačku a myš, vybíjanú, či celkom inú, možno práve vymyslenú hru. Alebo sme lozili po blízkej skale, pamätám si, ako som raz vyliezla "strašne vysoko" (asi 2 metre) a nevedela som potom zliezť dolu. Trhali sme kvety a vili venčeky z púpavy, obdivovali lienku alebo pavúka súkajúceho pavučinu. A keď som sa musela učiť noty na hudobnú, vzala som si so sebou tabuľku s kriedami a trénovala. Nakreslila som si na tabuľku notovú osnovu a hodila kúsok vaty. Kde sa prichytil, tú notu som musela prečítať. O chvíľu už mi to nepripadalo vôbec ťažké, len nudné.

V zime sme pravdaže nesedeli na deke. Ak konečne napadol sneh, vzali sme lyže a opatrne som sa spúšťala na niektorom zasneženom svahu. Alebo ak bol ľad na jazerách dosť pevný, učila som sa korčuľovať. To bývalo najmä počas zimných prázdnin - po Vianociach. Moja mama stála opodiaľ so zásobou saloniek a vždy keď som "vyhladla" a spustila sa po svahu k nej, dala mi trochu energie vo forme čokolády. V tej zime bola čokoláda tuhá a chrumkavá. Mňam! :)

Keď bolo času menej, vybrali sme sa poobede len na malú prechádzku popri Dunaji. Ale o tom som už písala.
 
Asi dvakrát do roka sme sa vybrali von na chatu. Môj strýko mal možnosť vybaviť nám víkend v ich podnikovej chate na Zochovej, alebo v Opatovej doline. Tam sme sa vždy stretli s bratrancom a sesternicou a s krstnými rodičmi. Vždy som sa na chatu veľmi tešila. Ale netešila som sa na cestu. Hoci na Zochovú je to z Bratislavy na skok, ako dieťaťu mi tá cesta pripadala nekonečná.
Na chate sme hneď rozkúrili v krbe (hlavne krstný otec) a kým rodičia vybaľovali a chystali obed, my deti sme obskendovali okolo chaty. Po pol roku sme sa dosýta mohli porozprávať o všetkých novinkách. A často sa stalo, že sme narazili na "dôležitý" spor. "Budeme mať na obed rezne, alebo šnicle?" Keď si kúpili nové auto, nevedeli sme sa zase dohodnúť, či je to Lada, alebo Žiguli. Vždy sme potom zašli za babičkou - lebo babička bola spoločná - aby nás rozsúdila. Keďže sme otázku nepoložili celú, často som vyhrávala ja - veď to od babičky som vedela, že budú "šnicle". A že je to s rezňami synonymum, to som sa dozvedela až oveľa neskôr.
Ale s autom to bolo inak. To sme sa nešli pýtať babičky, ale sesternica ma zaviedla rovno i ich novému autu a ukázala mi nápis - bola to Lada. Nechápala som, prečo nás teda ujo klamal, keď tvrdil, že idú kúpiť Žigulíka. ;-)
 
Ale dôležitejšie než naše malé hádky boli spoločné aktivity. Vždy sme spolu chodievali na prechádzky. Myslím, že zakaždým po tom istom chodníku na tú istú lúku. Po čase som už poznala cestu a chcela som viesť. Cestou sme vždy nazbierali nejaké drevo na večerný táborák. A krstná mama si zbierala žihľavu na čaj. To ja som vždy pišťala, keď sa ma náhodou dotkla pŕhľava svojim lístkom. Bola som nešťastná, že ma popŕhlila. Fenistil ešte nebol, tak som si popŕhlené miesto len nepokojne chladila v potoku. Darmo mi dospelí vysvetľovali, že to je zdravé, že niektorí sa naschvál nechávajú šľahať žihľavou, lebo im pomáha proti reume. Nevedela som to pochopiť.
 
Niekedy sme zorganizovali spoločenskú hru, alebo súťaž. Napríklad v zhadzovaní plechoviek. Už si na to veľmi nepamätám, ale viem, že ako dieťa som to považovala za ohromnú zábavu a vždy som sa na "olympiádu" tešila.
 
Posledný večer bol vždy táborák. Všetci sme sa usadili okolo ohňa s plátkami slaniny napichnutými na paličke. Ja som radšej opekala iba chlebík. Presnejšie, slanina mi nechutila, zdala sa mi priveľmi mastná. Niekedy sme skúšali opekať aj zemiaky v pahrebe. Ale to až ku koncu, keď oheň dohasínal, a kým sa opiekli, trvalo to vždy strašne dlho. Ako dieťa som sa toho nikdy nevedela dočkať.


Bratranec vždy k ohňu vytiahol gitaru a spolu s otcom hrali trampské piesne. Tisíc mil, Toulavý klobouk... a keď už minuli repertoár a keď už oheň dohasínal a už hádam aj zemiaky z pahreby boli zjedené, bratranec začal len tak brnkať. Nič konkrétne, len tak improvizoval, čo mu na myseľ prišlo. Tie chvíle som mala najradšej. Ale ako "tá malá" som práve vtedy už musela ísť spať. Keď ma mamka naozaj donútila opustiť ohník, ponáhľala som sa do postele, aby som aspoň cez okno mohla počúvať bratrancovo brnkanie.
Ale väčšinou to dlho netrvalo. O chvíľu sa zbalili všetci, zaliali oheň a šlo sa spať.

A na druhý deň sa šlo už domov - do stereotypu pracovného dňa.

Ulice Bratislavy

V časoch môjho detstva ulice často zívali prázdnotou. Naplnili sa len počas tzv. špičky, keď sa davy ľudí presúvali zo sídlisk kde bývali do "mesta" za prácou a do školy. Ak teraz v istých časoch dňa bývajú cesty preplnené autami, tak vtedy boli preplnené prostriedky MHD.
No vždy úderom ôsmej hodiny rannej, keď každý žiak a učiteľ musel byť už v škole a ostatní pracujúci v práci, sa ulice priam vyprázdnili. Električky a autobusy chodili už len veľmi zriedka, ak by niekto potreboval odviezť napr. k lekárovi. Naopak pozvoľna pribúdali na cestách nákladné autá a dodávky vybavujúce zásobovanie, či iné pracovné mechanizmy.
Čítala som kedysi fantastickú knihu o budúcnosti (O sto rokov predtým). Bola tam jedna scéna, ako sa chlapec z dnešného sveta dostal do budúcnosti. Chcel si pustiť nejaký film v televízii, ale prišla mu odpoveď, že v pracovnom čase nemá čo byť doma, iba ak by mal potvrdenie, že je chorý, alebo ak pracuje na smeny. Prišlo mi to divné, ale zdalo sa, že náš svet naozaj speje k niečomu podobnému.

Druhá dopravná špička bola poobede. Vrcholila okolo štvrtej - piatej hodiny, keď zase všetci cestovali domov z práce.
Ja som mala šťastie, že som cestovala "opačným smerom", bývala som v centre mesta a do školy som chodila v Ružinove, takže preplneným električkám som sa vyhla. Hoci jazdili tak husto ako vládali (ako v špičke), väčšina ľudí sa prepravovala opačným smerom a ja som si často mohla aj sadnúť. ;-)

Ešte nejaký čas sa potom pohybovali ľudia ulicami - za nákupmi a inými povinnosťami. Ale večer sa ulice zase vyprázdnili. O pol ôsmej začínali správy a potom o ôsmej film. Nepamätám si, žeby dávali niečo zaujímavé, ale každý poctivo sedel pri čiernobielom televízore a pozeral. Ak ste sa náhodou vyskytli na ulici, mohli ste vidieť, ako z každého okna žmurká modrá obrazovka.
Kaviarničky a iné podobné podniky zívali prázdnotou, takisto chodníky a kedysi vychýrené Korzo. Ak moja mama spomínala, že v časoch jej mladosti sa na korze každý deň popoludní prechádzala priam celá Bratislava, a ak ste chceli niekoho stretnúť, vždy ste mali takmer istotu že bude na korze, tak teraz sme ani nevedeli, kde vlastne to korzo bolo. Dalo sa to zistiť len zo spomienok starších.

Ulice boli prázdne, vyzerali jedna ako druhá. Aj pešia zóna - historická časť Bratislavy, kam mali autá okrem zásobovania zakázaný vjazd mala typické ulice. Pomerne úzka cesta s olejovými škvrnami, potom obrubník a ešte užšie chodníky. Nič nás nelákalo k prechádzkam.

Pamätám si, ako sme, už v deväťdesiatych rokoch boli na dovolenke v zahraničí. Ohromne sa nám páčila tamojšia pešia zóna a večerný život v meste. Boli sme smutní, že u nás doma vyzerajú ulice Starého mesta tak depresívne... aké bolo ale naše prekvapenie, keď sa krátko po našom návrate otvorila v Bratislave nová pešia zóna! Nadšene sme sa každý večer prechádzali a vnímali to krásne a "normálne". Vítali nás dláždené ulice ozdobné drobnými umeleckými dielami (muž v kanále, Schoenenáci, Napoleonský vojak, korunovačná cesta, umelecky spracované dlaždice pri Františkánskom kostole...) a množstvo ľudí, ktorí podobne ako my obdivovali a užívali si novinky. Konečne sa postupne vracal život do ulíc Bratislavy. Ale to už sme takmer v súčasnosti.

štvrtok, 17. júna 2010

Namiesto úvodu

Už je to niekoľko rokov, čom sa mi dostala do ruky knižka Jula Satinského Chlapci z Dunajskej ulice.

Vzala som si ju na dovolenku ako ľahké čítanie po večeroch. Tušila som, že ma zaujme, ale nečakala som, že ma pohltí úplne. Veru, po prečítaní niekoľkých kapitol vo mne stále pevnejšie dozrievala chuť tiež spísať nejaké spomienky zo svojho detstva v Bratislave, aká vtedy bola. Len tak, pre seba a svojich blízkych. Síce moje detstvo nebolo až TAK dávno, ako detstvo Jula Satinského, ledva štvrťstoročie, ale tiež to bol svet celkom iný než v akom vyrastajú naše deti teraz.
Hneď som si začala do zošitka spisovať témy na ktoré by sa dalo spomínať. Ale  samotné písanie spomienok muselo počkať, kým sa dostanem k počítaču.
A poznáte to, keď už je človek doma obklopený svojimi zvyčajnými povinnosťami a záujmami, na podobné plány akosi nezvyšuje čas. A tak ich odkladá na neskôr a neskôr, a ešte neskôr... Až pomaly, pomaličky, ako sa hovorí: Zíde z očí, zíde z mysle. Na svoj úmysel som si dlhý čas ani nespomenula.

Až nedávno. Dostala sa mi do ruky kniha Kroniky od Boba Dylana. Niekoľko večerov som sa ponárala do rozprávania tohto umelca. A jeho život rovnako ako jeho piesne na mňa pôsobili. Až raz, krátko po jeho koncerte v Bratislavskej Inchebe sa tvorivá energia nahromadila natoľko, že zobudila starú túžbu a ja som si založila tento blog.
Prvých pár zachytených spomienok tu už je, ďalšie dúfam postupne pribudnú. A či ich aj bude niekto chcieť čítať - kto vie? To musíte posúdiť vy, návštevníci. :)

pondelok, 14. júna 2010

Ako aj my odpúšťame

Bolo raz jedno malé dievčatko. Raz sa mu stalo, že ju spolužiačka nešetrne sotila práve keď išli s triedou po školských schodoch. Ona spadla a udrela sa. Bola nešťastná, ublížená, ubolená. Samozrejme sa hnevala na svoju spolužiačku, plakala. A nikto ju nevedel utešiť.
Až jej spolužiak, rovnako malý chlapec, jej sľúbil, že sa za ňu onej spolužiačke pomstí. Malý rytier pohladil srdce zranenej princezničky a ju to hneď všetko bolelo menej.
A tak plánovali pomstu. Nijako vážne, nijako intenzívne, boli to skôr len detské predstavy, aj tie z čistých detských myslí čas rýchlo odvieval.

Prešlo mnoho dní a princeznička sa tak ako každý večer pred spaním modlila. Odriekala Otčenáš, Zdravas, Sláva. Ale dnes sa nedostala ďaleko. "Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje... ... a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom." ... ako i my odpúšťame svojim vinníkom... odpúšťame.
Zrazu akoby udrel blesk.
"Už ako dlho plánujem s Peťom pomstu a pritom každý deň Bohu tvrdím, že odpúšťam svojim vinníkom," rozmýšľalo dievčatko. "Veď ja klamem Boha!" uvedomila si zdesená.
Po tomto strašnom zistení ledva akosi odrecitovala zvyšok modlitby, myslela len na to, ako čo najrýchlejšie plán "pomsty" zrušiť.
Hneď ráno zašla za svojim rytierom a zrušila ho. V tej chvíli bola slobodná. Už ju nijaká vina tej nepodarenej spolužiačky nijakým spôsobom nezväzovala.

Zaumienila si, že už nikdy nebude chystať pomstu, ale vždy musí odpustiť.


----------------

V časoch dospievania som tento príbeh vnímala ako krásny príklad toho, ako nás deti učia modliť sa a odpúšťať.

Áno, vždy som sa snažila neživiť v sebe žiaden hnev, "odpúšťať" hádam skôr ako si priznám, že mi niekto ublížil, nikdy nikomu neželať nič zlé (ani najhoršiemu nepriateľovi - ale však ja ani žiadnych nepriateľov nemám, každému želám len to najlepšie). "V tomto zmysle som dokonalý kresťan". 8-)
Ale niekde je chyba. Správny kresťan žije v radosti. Ale keď vás aj malé či väčšie krivdy vždy oberajú o pokoj a radosť, niečo bude asi nesprávne.

-------------

Po čase som nazbierala viac skúseností, prečítala viac kníh, vypočula viac prednášok a tiež som hodne premýšľala. A prišla som na jednu zaujímavú vec.

Tá malá princeznička by asi nevedela tak čisto odpustiť, keby jej predtým neponúkol jej spolužiak pomstu. Nejde o rozhodnutie niekomu naoplátku ublížiť, to nie. Ale vďaka nemu pocítila účasť, pochopenie a mohla si priznať, že jej bolo ublížené. A ona má právo hnevať sa.
A neskôr sa mohla tohto svojho (legálneho) hnevu vzdať.


Až vtedy, keď si priznáme krivdu (či už skutočnú, alebo hoci len domnelú), budeme môcť dať odpustenie. Len keď priznáme tomu kto nám ublížil jeho vinu (či už skutočnú alebo to len my tak cítime), len vtedy budeme schopní naozaj odpustiť.

Pokiaľ sa budeme snažiť akýmkoľvek spôsobom druhého ospravedlňovať, alebo jeho vinu zľahčovať, či tvrdiť si, že vlastne o nič nejde, nikdy neodpustíme.
Možno budeme svoj hnev popierať, pokúsime sa ho umlčať alebo niečím prekryť, ale on tu bude. Možno sa nám podarí naň časom nemyslieť, možno naozaj nestojí ani za to, aby sme sa mu viac venovali, ale je tu. A vplýva na nás - na naše myslenie, na naše rozprávanie, na naše konanie. Vplýva na naše rozhodovanie, na reakcie voči ostatným a tiež na náš zdravotný stav.
Keď si budeme zakazovať hnev skôr ako si ho priznáme, už nenájdeme cestu k odpusteniu. Pretože odpusteniu vždy predchádza uvedomenie si toho čo treba odpustiť.

Je to podobné, ako pri svätej spovedi. Veríme, že môžeme prijať odpustenie našich hriechov len vtedy, keď si svoje previnenie naplno priznáme. Prečo teda tak málo katolíkov verí, že aj k tomu aby odpustenie dali je potrebné priznať si, ČO máme odpustiť?


A len tak mimochodom - aj emóciu hnevu máme od Boha. Preto, aby sme cítili nespravodlivosť a krivdu ako problém a mali energiu niečo s tým urobiť.

Nie je dobré zotrvávať v hneve a vŕšiť jednu pomstu na druhú, to nie. Ale priznať si svoj hnev voči niekomu a jeho vinu voči nám - aby sme mohli napomôcť k náprave krivdy, ak je to možné - a aby sme mohli NAOZAJ odpustiť.

piatok, 11. júna 2010

Mosty a obchody

Asi najstarší obraz, ktorý mi občas vyvstane z mysli sú naše nedeľné prechádzky popri Dunaji. Každú nedeľu sme po obede rýchlo umyli riad, obliekli sme sa a šli von. Prejsť cez Šafárikovo námestie a od starého mosta (malé "s" je tam schválne - vtedy sa volal most Červenej armády, ale nikto mu nepovedal inak, ako starý most - alebo len most, kým ten nový ešte nestál) sme sa pomalým tempom prechádzali po promenáde.
Určite som túto cestu absolvovala nespočetne krát už v kočíku, alebo keď už som v ňom nechcela obsedieť, tlačila som kočík pred sebou ako oporu svojim prvým vratkým krokom. Ale v pamäti mám už len tie prechádzky, keď som musela chodiť poctivo po vlastných.
Šli sme koľko sme vládali, niekedy "až" k stavenisku nového mosta. Zvláštne, niekedy mám pocit, že je tu Nový most, alebo predtým most SNP odnepamäti, ale predsa sa kdesi v spomienkach nachádzajú obrazy čias, keď tu namiesto mosta bolo stavenisko. Slávnostné otvorenie mosta si už nepamätám, ale viem, že niekedy, keď sme mali chuť, prešli sme novým mostom (nikto mu nepovedal most SNP) na druhý breh Dunaja a naspäť po Petržalskej strane a cez starý most domov.
V zime sme nikdy nezabudli vziať vrecko nakrájaného suchého chleba pre čajky. Vždy hladne krúžili okolo typických miest, kde im chodci hádzali čosi do zobáka. Najkrajšie bolo, keď čajka chytila chlebík priam za letu, mala som vtedy pocit, akoby som letela spolu s ňou.

Ak mám kdesi v spomienkach stavenisko Nového mosta ale jeho otvorenie už nie, tak s Priorom je to práve naopak. Často som chodievala navštíviť moju babičku, ktorá v obchodnom dome Prior (výhodný nákup pod jednou strechou) pracovala. Niekedy, keď sa mamička dlho zdržala v práci, čakala som ju práve tu, pri pani Sedovej v galantérke. A "pomáhala" som.
Bolo treba napr. porozopínať zipsy, aby sa dali zavesiť na také kovové tyčky, kde boli utriedené podľa veľkosti, aby si mohli zákazníci vybrať ten zips ktorý potrebujú. Gombíky sa do obchodu dodávali ponalepované na takých papierikoch asi 5 x 6 gombíkov. "Musela" som všetky poodlepovať a dať do košíčka, z ktorého si zákazník vybral koľko potreboval. Do oddelenia sa nesmelo bez nákupného košíka, preto som "dávala pozor" či nejaký zákazník toto pravidlo neporušuje a keď som zbadala, že sa košíky hromadia na jednej strane, preniesla som časť na stranu, kde košíky chýbali. Pripadala som si hrozne "veľká" a hrozne dôležitá ;-)
Neskôr po záverečnej som fascinovane pozorovala tetu na umývacom vozíku, ako jazdila po celej dlažbe a zanechávala za sebou mokrú stopu.
Inokedy som sa pozastavila nad tým, ako šikovne vedia predavačky kúpený tovar zabaliť do pripraveného "priorského" papiera, ktorý vždy čakal na bočnej strane pultu v obrovských roliach.
Pamätám si, ako raz prišiel do Priora akýsi zahraničný zákazník a chcel si zabaliť darček, ktorý tu kúpil. Papier potlačený logom obchodného domu ešte prijal, ale bezfarebná umelohmotná stuha mu už nepripadala ako dostatočná ozdoba. Predavačky boli bezradné, nevedeli mu pomôcť, lebo vôbec nechápali, čo chce. Nakoniec mu oko spočinulo na akýchsi nevzhľadných umelých kvetoch (mám pocit, že vtedy boli všetky umelé kvety nevzhľadné a strašne umelé). Kúpil si jeden kvet, rozobral ho, "zničil", odstrihol stonku a ozdobil ním svoj balík namiesto mašle. Potom spokojne odišiel. Vyzeralo to zaujímavo. Nie bežne alebo normálne, ale ten obraz sa mi vryl do pamäti a možno práve on bol základom môjho presvedčenia, že veci sa vždy dajú robiť aj "inak".
Keď sa otváral aj "nový Prior", bola to veľká sláva. Dovtedy mal obchodný dom len jednu časť - tú trojuholníkovú. Teraz sa otvoril prechod na prvom poschodí a mohli sme prejsť do tzv. "nového Priora" s veľkopredajňou potravín v podzemnej časti a ešte nejakými ďalšími oddeleniami na prízemí a poschodí. Z "nového" Priora sa dalo vyjsť aj na terasu s občerstvením. Vždy ma fascinoval vchod priamo na prvé poschodie so šikmou plochou, ktorá k nemu viedla z chodníka na námestí. Tento vchod ale tuším fungoval len krátko. Viac ho využívali skateri, prípadne bicyklisti na parádny rozbeh dolu kopcom. Alebo v zime malé deti na sánkach.
Často som ako dieťa chodila kúpiť chlieb do Priora. Vždy som si musela odložiť nákupnú tašku na policu pri vchode. Vzala som si košík a kúpila čo bolo treba. Nebalený chlieb, sáčkové mlieko, prípadne ešte čosi. Tie potraviny mi pripadali obrovské aj keď odvtedy sa obchody stále viac a viac zväčšujú (vrátane oddelenia potravín v terajšom Tescu). Potom som zaplatila pri jednej z troch pokladní (hovorím, že to bolo obrovské oddelenie ;) ) a mohla som sa presunúť zase k poličke aby som si nákup preložila do svojej tašky.

Odevy sme chodili kupovať do obchodného domu Dunaj. Keď vedľa neho otvorili Dom odievania, bol z toho tak trochu chaos. V prvom rade nikto nehovoril "Dom odievania" ale "nový Dunaj" a občas nám tie dva tak trochu splývali.
Neďaleko Dunaja stál Dom obuvi. Tiež mu tak nikto nehovoril, neviem, kto vymýšľal tie názvy. Hovorilo sa mu Veľký Baťa. Na každom poschodí bolo iné oddelenie - pánska obuv, dámska obuv a na prízemí bola detská obuv. V suteréne bolo oddelenie s koženou galantériou, kde predávali opasky, peňaženky a školské tašky...
Malého Baťu premenovali na obchodný dom Pionier. Tam sme chodili kupovať detské oblečenie.
Neviem, kto vymýšľal tie názvy obchodov. Ale hádam ešte fascinujúcejšie boli socialistické reklamy. Neexistovalo tu súkromné vlastníctvo ani žiadna konkurencia, všetko patrilo všetkým - teda nikomu. Ale reklama musí byť - aby sme neboli horší ako tí na západe a tiež preto aby náhodou niekto neprehliadol ako sa máme dobre a že máme všetko čo by sme mohli chcieť. A tak v televízii pravidelne chodili reklamy hlásajúce aby sme mlieko kupovali v mliekarni, ovocie a zeleninu v zelovoci a topánky v obchode s obuvou.
Občas sa objavilo čosi zaujímavejšie. Napríklad "Vitana varí za vás" s animovanou vareškou klopkajúcou na hrniec, alebo reklama na štátnu lotériu VKP (výherné knižné poukážky). Neviem, čo presne v tej reklame bolo, ale asi to pôsobilo trochu strašidelne, lebo moja sesternica potom dlho hovorila strašidlu "Vékape".
Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...